Znie to ako fráza, ale v tejto dobe to nemá nikto ľahké, muži, ženy, deti.
Áno, napríklad ma veľmi baví aj téma starých žien. Na dovolenke som stretla odborníčku, ktorá sa venuje výskumu epidémie duševných porúch. Pri pohľade na Indický oceán sme rozoberali veľmi zaujímavú tému: ako veľa starých žien u nás spácha samovraždu a nie je to zavedené do štatistík.
Lebo pokiaľ nie je svedok, list, je to vedené ako náhodné úmrtie či nevysvetliteľná príčina. V skutočnosti je to však oveľa horšie, ako si myslíme. Pandémia osamelosti starších žien.Táto téma ma tak zarazila, že opäť vo mne začína rásť ako podnet pre
Obavy z toho, ako to s nami bude, keď zostarneme, ak pánbožko vôbec dá, aby sme zostarli, vo vás nerastú?
Neobávam sa staroby, ale imobility. Takže dbám o svoje zdravie, chodím do fitka, trénujem, starám sa o kĺby, kosti… To, že budem vyzerať staro, ma nedesí natoľko ako nesamostatnosť.
A osamelosť?
Neviem, či niekto, kto toľko číta ako ja, môže byť niekedy v živote osamelý. Ja mám doma vyše tritisíc blízkych priateľov. A k tomu veľmi ďalších záľub.
Maľovanie?
Maľovanie je jedna z najdôležitejších a neskutočne sa teším na čas, keď budem mať na ňu trebárs pol roka. Lebo nedá sa niečo koncepčne vytvoriť, pokiaľ medzitým robíte ďalšie štyri veci. Nateraz maľujem zbesilo rýchlo pre radosť, ale v hlave mám milión obrazov, ktoré si vyžadujú čas a sústredenie. Znamená to odstrihnúť sa od vonkajšieho sveta, čo si však nemôžem dovoliť, lebo maľovanie nie je to, čo ma živí.
Už ste tie svoje diela niekam, niekomu posunuli?
Nie, kompletne si nimi zapratávam svoj krásny byt.
Nemáte svoj ateliér?
Na to, aby som si prenajala ateliér, nemám peniaze.
Vy, Zuzka, nemáte peniaze?!
Mám hypotéku, nemôžem ešte platiť atelié
Vrátim sa ku Kráse nevídanej (divadelná hra). Našli ste odpoveď na otázku, prečo sú naše mladé ženy nešťastné a čo s tým?
Príčin je viac a jedna ma veľmi zaujala: obraz o ženách vo verejnom priestore je veľmi skľučujúci a pre mladé dievčatá zraňujúci. Obranou proti tomu je pokojne aj hnev, lebo u nás sú ženy vychovávané k tomu, že hnev je škaredý, dievčatá sa nesmú hnevať, krič, hádať sa… Ale hnev je začiatok ozdravného procesu, rovnako ako irónia a potom až sebairónia, humor, pomenovanie vecí pravým menom, asertivita, vyjadrenie toho, čo chcem ja, ako to ja vidím…
Naučiť sa byť nedokonalá aj v materstve, domácnosti… Doba sa zrýchlila do takých extrémov a na ženu sú kladené také nároky v práci a zároveň v rodine, že ženy samy seba začnú spochybňovať. Začínajú si myslieť, že to nezvládajú, ale ono sa to už reálne ako keby zvládať nedá.
Ja napríklad mám doma niekedy neporiadok a vôbec ma to netrápi. Upracem si, keď budem vládať. Pred pár dňami som prišla z dovolenky, ale doteraz som neotvorila kufor a tiež ma to netrápi. Najpodstatnejšie je mať sa rada, možno radšej ako tých ostatných.
