Mali ste firmu Kumšt production, ktorá organizovala zájazdové predstavenia, a darilo sa vám. Prečo ste z nej odišli? Zohrala v tom úlohu pandémia, počas ktorej museli byť divadlá zatvorené?
Kumšt production bola práca, ktorú som nestíhal, popri nej by som nemohol robiť nič iné, vyžadovalo si to venovať sa naplno len jednej veci, čo som nechcel. S bývalou spoločníčkou vo firme sme sa dohodli ešte pred pandémiou, že každý pôjdeme svojou cestou. Zájazdové predstavenia však stále hrám, teraz robím pre Teatro Wüstenrot.
Koncom novembra sme mali premiéru francúzskej komédie Pozvánka, ktorú som režíroval a hrám v nej zo Zuzkou Tlučkovou a s Majkom Labudom (okrem Bratislavy ju v decembri hrali v rámci zájazdových predstavení v štyroch mestách východného Slovenska, – pozn. red).
Keď chodíte s divadlom po Slovensku, cítiť rozdiely medzi divákmi vo väčších a v menších mestách?
My zo žartu hovoríme, že vyjdeme z Bratislavy a už je iný divák, ale nemá to veľa spoločného s tým, či je väčšie alebo menšie mesto. Môže byť malé mesto, v ktorom je úžasná atmosféra, a môže byť veľké mesto, kde je v hľadisku skoro mŕtvo. Záleží na tom, čo sa hrá, aké sú predstavenia.
A či sme niečo povedali o nejakej politickej strane, lebo pri tom je reakcia okamžitá – niekde sa na tom ľudia zabávali, inde bolo absolútne ticho, takže bolo vidieť, v ktorom regióne koho volia. Ale ja som za to, aby sa divadlo nespájalo s politikou nijako.
Zájazdové divadlo je skvelé tým, kam všade sa dostane, ale je to zrejme zložitejšie so scénou. Je každé javisko iné?
Scéna musí byť pri zájazdových predstaveniach variabilná, prispôsobená tomu, že sa s ňou presúvame. Pred predstavením vždy prebieha e-mailová komunikácia, aby divadlo alebo kultúrny dom, do ktorého ideme, spĺňal technické požiadavky.
Pred predstavením tam nabehnú technici, postavia scénu a je to. Mestá si k sebe buď pozývajú zájazdové divadlá, alebo divadlo ponúkne predstavenia. Tým, že Teatro Wüstenrot má dlhoročnú tradíciu, všade na Slovensku už bolo veľakrát.
Vnímate pri divadlách generačný posun, že niektorí mladí ľudia možno chcú viac alternatívne divadlo, ktoré zasa na iných ľudí pôsobí až nezrozumiteľne?
Ale generačné rozdiely boli vždy, keď som bol v mladom veku, tiež som neveriaco pozeral, ako premýšľajú dospelí, kým pre mňa to bol nezmysel. Generačné posuny vždy boli, vždy budú.
Divadlá, ktoré robia aj zájazdové predstavenia, musia osloviť široké spektrum divákov, čiže aby boli aj o vzťahoch, aby divadlo niečo človeku aj dalo, ale hlavne aby pobavilo, a to chce každý bez ohľadu na to, či má 15 alebo 80 rokov. Na naše predstavenia chodia všetky kategórie.
Niektorí herci občas hovoria, že keď vchádzajú na javisko, ako keby sa prevtelili do postavy, ktorú hrajú. Napríklad herec, ktorý chodí domov po predstavení pešo, aby tú postavu zo seba „dostal“, upokojil sa. Vy to máte ako?
Každý človek to má úplne inak, neexistuje nejaké pravidlo ani návod, niekto sa dokáže od postavy hneď odstrihnúť, niekto nie. Keď mechanik nemá robotu, tak je Jožko Mrkvička, a keď otvorí kapotu auta, tak je z neho mechanik. Mám nejaký čas na naskúšanie predstavenia a počas skúšania musím pochopiť, čo je to za postavu. A keď potom prídem hrať kamkoľvek, automaticky naskočí motorická pamäť a na javisko vchádza tá postava. Lebo na javisku nie je zaujímavý Martin Mňahončák, ale postava, ktorú hrá.
Vo filmoch a v reklame zohrávajú veľkú úlohu moderné technológie, teraz napríklad „oživili“ pre reklamu hlas Júliusa Satinského, vo filmoch sa zasa používa čoraz viac efektov. Majú technológie miesto aj v divadlách?
Prečo nie, technológiám sa prispôsobuje aj náš organizmus – to, čo dokáže oko vstrebať cez obrazovku v súčasnosti, je na úplne inej úrovni ako kedysi. Pozriete si reklamu a v 15-sekundovom spote máte 127 strihov, ktoré bez problémov vnímate, no pred 40 rokmi by ste to nedokázali. Máme iné vnemy, absolútne iný je pre nás vizuál, stačí si porovnať filmy zo sedemdesiatych rokov a zo súčasnosti. Je rozdiel, čo sa dalo technológiami urobiť vtedy, čo sa dá dnes.
