Emil Horváth priznal, že s alzheimerom bojoval aj jeho otecko, no na scéne sa musí odosobniť. Do akej miery vás zasahujú príbehy postáv, ktoré žijete na scéne? Je ťažké ich zo seba sňať pred príchodom domov?
K tomuto chcem najprv povedať, že Emil je nadpozemská bytosť a hrať s ním je za odmenu. Moje nádeje, aké by to predstavenie mohlo byť, sú absolútne naplnené. Predstavenie sa končí ďakovaním divákom a tam si vzájomne dávame najavo, že v tomto sme naozaj spolu. Domov odchádzam s radosťou, že sa nám toto podarilo vytvoriť.
Aký máte vzťah so svojím otcom?
Náš tatko bol lekár a dnes je na dôchodku. Stará sa o záhradu, jablkový sad, domáce zvieratá, bicykluje, cvičí, chodí na túry, podporuje nás optimizmom a upokojujúcou prítomnosťou. Náš vzťah je životodarný.
Čo ste si zobrali od rodičov z ich spôsobu výchovy a čo, naopak, nie?
Nedosiahla som zatiaľ na gazdinkovské umenie mojej mamky, neoplývam až takým talentom na veci, ktoré sa týkajú domácnosti. Mamka je v tom perfektná. Ale čo mám od rodičov určite vštepené, je, že s deťmi sa zaobchádza s absolútnou láskou a rešpektom. Nikdy na nás nekričali, neponižovali a nezhadzovali nás. Od rodičov som si zobrala ten slovník a tón, ktorý používali.
Je pravda, že starí rodičia svoje vnúčatá rozmaznávajú a rodičia ich potom musia doma držať na pevných opratách?
Keď počujem „pevné opraty“, cítim, ako mi je to proti srsti. Isteže, nejaké pravidlá, hranice sú, ale ja si nepamätám pevné opraty a som za to rada. S vnúčatami majú moji rodičia krásny vzťah a navyše im nemusíme vysvetľovať, že nechceme nezmyselné darčeky a tony čokolády.
Boli na vás prísni?
Neboli. Sú to chápaví, inteligentní, citliví ľudia. Vždy som vedela, že ma pochopia a pomôžu, keď bude treba. A je to tak dodnes.
A kto je prísnejší vo výchove vašich detí? Vy alebo váš partner?
Skôr Martin. Hádam sa dobre dopĺňame.
V aktuálnom seriáli Chatári ste súčasťou jednej z rodín – majiteľov chaty, ktorá sa nachádza v osade pri jazere...
Nakrúcali sme pri jazere v Maduniciach, kde sme zažili príjemné pracovné leto.
Váš seriálový manžel Peter je cholerik, no Radka, ktorú stvárňujete, chce slobodne dýchať. Svoj život na chate však podriaďujete tomu, aby sa nikto nedozvedel, že ste bohatí...
Áno, v obave, že by sme stratili staré väzby so susedmi, a to prináša konfliktné situácie medzi manželmi. Máme dospievajúceho syna, na ktorého tiež vyvíjame tlak v rámci snahy o jeho „lepšiu budúcnosť“.
Aké sú podľa vás plusy a mínusy mesta a vidieka? Ste skôr mestský typ alebo by ste si vedeli predstaviť svoj život aj na vidieku?
Viem si predstaviť čokoľvek, kde mám svoju rodinu a kúsok zeme len pre nás.
Chodili ste na chatu, keď ste žili s rodičmi? Na čo najradšej spomínate?
Keď sme boli deti, rodičia kúpili chatku pri Kunovskej priehrade. Všeličo tam pestovali, opekali sme tam. Všetci spolu sme spávali a hrali sa v podkroví, bola tam malá piecka. Pamätám si, ako sme stáli so šálkami čaju vo dverách kuchyne a pozerali spolu na dúhu. Teraz majú rodičia domček na Podbranči, kde sme strávili obdobie pandémie a vďaka tomu sme si tam našli kamarátov a zapustili hlbšie korene. Chodíme tam radi, pre mňa je to raj.
Prežívate spoločne na chate aj vianočné sviatky, prípadne Silvestra? Kde ich budete tráviť tento rok?
Ešte sme sa nerozhodli, ale vieme, že to bude buď u nás, alebo u mojej staršej sestry v Skalici. Minulý rok sme boli všetci tam a bolo to veľmi pekné. A na Silvestra budeme s kamarátmi u nás. Tiež si chceme zopakovať minuloročnú zostavu.
Máte nejaké špeciálne zvyky, menu?
Rybacia polievka, hriatô, opekance s makom, vyprážaný kapor. Medovníčky pečieme s priateľmi pár týždňov vopred. S darčekmi to nepreháňame, ale keďže je nás na Vianoce vždy veľa, ak dobre rátam, až trinásť, aj tak sa toho nakoniec nahromadí poriadna kopa. Bolo by pekné, keby bol sneh a deti sa mohli cez sviatky sánkovať. Ale najviac by ma potešilo, keby sa stal taký zázrak, že by sa skončila vojna na Ukrajine a všetci ľudia by mohli byť vo svojich domovoch, so svojimi blízkymi.