Napriek tomu už rok nato začala natáčať novú platňu. Psychické následky postihnutia ju dohnali až o mnoho rokov neskôr. Jej vystúpenia postupne ubúdali, až sa v roku 2008 odmlčala úplne. Teraz najslávnejšia slovenská speváčka histórie vydala svoju prvú autobiografiu Úlomky spomienok, kde svojim fanúšikom mnohé vysvetľuje, píše idnes.cz.
Po mnohých rokoch, kedy ste vôbec nevystupovali a nekomunikovali na verejnosti, ste teraz s novinárom napísala svoju autorizovanú biografiu. Čo bolo tým hlavným impulzom, že ste sa k takému niečomu odhodlala?
Ešte som žiadnu autorizovanú knihu nemala, preto bol najvyšší čas to napraviť. Chcela som svojich fanúšikov potešiť a podeliť sa s nimi o svoje myšlienky, pocity, názory. Navyše sa o mne v tlači často písalo aj veľa nezmyslov, takže som privítala možnosť uviesť to konečne na pravú mieru.
V knihe priznávate, že na tom niekoľkoročnom období odmlky mala veľký podiel vaša vtedajšia ošetrovateľka, ktorá vás tak trochu izolovala od okolitého sveta i vašich blízkych. Ako vtedy vlastne vyzerali vaše dni, čo ste okrem náročného rehabilitovania robili, čo vám dodávalo aspoň nejakú energiu?
Toto je napríklad jeden z tých omylov. Najviac mimo showbiznisu som bola od roku 2008 do roku 2012. Inak som, aj keď sporadicky, v rámci možností pracovala. V roku 2002 som spievala na galavečeroch Miss ČR a Zlatý puk. Duet s Mirom Žbirkom sme nahrali v roku 2005, poskytla som aj telefonický rozhovor do televízneho vysielania. V roku 2007 bol ďalší rozhovor pre rádio a vyšla aj nová pesnička. Roku 2012 som sa telefonicky zúčastnila televízneho cyklu Legendy popu. Takže výraz izolácia nie je presný.
Po dlhej dobe ste vlani vystúpili na odovzdávaní Českých slávikov. Okolo cien sa potom strhla búrlivá diskusia, hlavne kvôli striebornému umiestneniu skupiny Ortel, ktorá vzbudzuje kontroverznosť kvôli svojim xenofóbnym textom. Aké z toho máte dojmy?
Slávik je anketa popularity, o výsledkoch rozhodujú hlasy fanúšikov. A asi je teda aj určitým odrazom nálad v spoločnosti. Je mi ľúto, že sme príliš často negatívni a zabúdame sa radovať z pekných vecí okolo seba.
Vaša manažérka mi hovorila, že hudobné dianie naživo sledujete. Kto z mladšej generácie slovenských hudobníkov vás najviac zaujal?
Mám rada Dana Bártu. To je čistá esencia hudby. Hlavne je mi sympatické, keď si hudobníci skladajú vlastné piesne, keď tvorí niečo nové.
Návrat na scénu ste začali hosťovaním na turné Miroslava Žbirku. Mali ste väčšiu trému tam, alebo práve na Slávikovi, ktorýho v priamom prenose sledovalo cez milión televíznych divákov?
Nie je to ani tréma, skôr sa snažím ku všetkému pristupovať maximálne zodpovedne. Zakaždým sa na príprave podieľa veľké množstvo ľudí a ja nechcem nikoho sklamať.
Ako ste si užili pražskú autogramiádu vašej knihy?
Fanúšikov a čitateľov bolo v zaplnenom kníhkupectve naozaj stovky, vytvorili tak hada, ktorý sa vinul celým prvým poschodím. Veľmi milo ma potešil ich záujem.
Viem, že ste skôr rada cestovala, máte sen, kam by ste sa ešte rada pozrela?
V minulosti sme so skupinou Modus precestovali mnoho krajín. Neskôr som si obľúbila Taliansko, obzvlášť Toskánsko. Dnes ma teší ísť v podstate kamkoľvek, kde si môžem nerušene oddýchnuť.
Vnímate nejaký rozdiel medzi náturou českých a slovenských fanúšikov?
Mám skvelé publikum a jeho priazne a podporu si veľmi vážim. Mnoho fanúšikov z Čiech i zo Slovenska poznám za tie roky osobne a rozdiel medzi nimi necítim. Tiež ma teší, že cez svojich rodičov si ku mne nachádzajú cestu aj mladí.
V knihe tiež vysvetľujete, že vaše postihnutie je závažnejšie, než asi väčšina ľudí tuší. Fakt, že sa nezaobídete bez cudzej pomoci, môže byť horšie ako samotný fyzický hendikep. Ako ste sa s tým vyrovnávali?
S tým, čo sa stalo, sa nedá vyrovnať, a keď vám niekto tvrdí opak, nehovorí pravdu. Ale snažím sa a to sa, dúfam, tiež cení. Vďaka bohu mám vedľa seba svojich priateľov, ktorí mi pomáhajú a sú mi oporou.
Píšete, že s postihnutím ste sa nikdy úplne nezmierili, ale naučila ste sa nepýtať sa "prečo práve ja?". Tiež hovoríte, že ste sa museli znovu prijať a naučiť sa mať sa rada aj s postihnutím. Čo vám v tom najviac pomohlo?
Myslím, že dve veci - viera a čas.
Aké najväčšie chyby vlastne zdraví ľudia vo vzťahu k postihnutým robia? Čo vám v tomto smere najviac vadilo?
Nemám rada prílišnú ľútosť. Zo všetkého najviac mi ale komplikujú život bariéry, často si kvôli tomu veľa aktivít rozmyslím.
Vašu pauzu v knihe opisujete ako obdobie, kedy ste boli presvedčená, že si nezaslúžite ísť pred ľudí, a nikto vás nedokázal presvedčiť o opaku. Tušíte už, kde sa takéto pocity vo vás brali, keď kamkoľvek ste prišli, vám publikum dávalo najavo podporu?
Pred nehodou som nahrala dve dosky a mala som viac ako tristo koncertov. Aj po tak ťažkej nehode som zvládla natočiť ešte sedem albumov a absolvovala vyše sto päťdesiat koncertov a sto šestnásť televíznych vystúpení. Spätne som za to nesmierne vďačná. Som perfekcionistka, všetko do detailu premyslím. Nerobím veci za každú cenu, a keď nie som s výsledkom stopercentne spokojná, radšej si poviem nie.
Nie dlho pred vašej pracovnou odmlkou skončil aj vzťah s vašou životnou láskou, talianskym podnikateľom Albertom, ktorý sa nakoniec zľakol vášho hendikepu a opustil vás, aj keď ste boli zasnúbení a plánovali si adoptovať dieťa. Myslíte, že aj to sa podpísalo na vašom vtedajšom rozpoložení?
Ako som napísala vo svojej knihe, všetko som mu odpustila, veď som ho milovala a prežila s ním veľa krásnych chvíľ.
Je veľkou iróniou, že toho istého muža po nehode na motorke nakoniec postihol rovnaký osud ako vás. Čo vám vtedy prebehlo hlavou, keď ste sa o Albertovej nehode dozvedeli?
Veľmi ma bolí, čo pre neho osud pripravil. Dodnes sa s tým nemôžem vyrovnať.
V súvislosti s vašimi cestami do Talianska opisujete aj potešenie z anonymity, ktorú ste si tam užívali. Bola vám popularita na obtiaž už pred nehodou, alebo vám začala vadiť až v súvislosti s vaším hendikepom?
Každý človek potrebuje trochu súkromia. S popularitou je ho ale vždy menej a na vozíčku je to ešte komplikovanejšie. Preto sú cesty do zahraničia určitým oslobodením.
Keď ste mali dvadsaťjeden ocitli ste sa na životnej križovatke, kedy ste sa mali rozhodnúť medzi láskou k nemeckému priateľovi Rudimu a rozbehnutou kariérou. Uznávate, že ste sa občas zamýšľali nad tým, kadiaľ by sa váš život asi uberal, keby ste sa vtedy rozhodli pre Rudiho, či by ste sa tak tragickej nehode vyhli. Ste dnes v tomto smere fatalista, veríte, že by vás osud dostihol kdekoľvek?
Niekedy ma samozrejme napadlo, čo by bolo, keby som sa vtedy rozhodla pre Rudiho. Dobre ale viem, že hra na "keby" je zbytočná, nič na tom, čo sa stalo, nezmením.
Prekvapilo ma, že v knihe pomerne málo hovoríte o Miroslavovi Žbirkovi, s ktorým ste naspievali nesmrteľné duety a po natočení rozprávky Neberte nám princeznú sa špekulovalo, že je medzi vami niečo viac. Aký je váš vzťah dnes? Nemali ste voči nemu niekedy pocit horkosti preto, že sa rozhodol odísť z Modusu, čo ste sa zhodou okolností dozvedeli práve v deň vašej osudnej autonehody?
Odchod Mekyho z Modusu som veľmi skoro pochopila ako logický. V skupine bol pretlak osobností, Janko Lehotský, Meky a ja, všetci traja sme začali skladať hudbu a bolo zákonité, že ju budeme chcieť uplatniť aj sólovo. S Mekym nás spája dlhoročné priateľstvo, ktoré trvá.
Väčšina slovenských fanúšikov má vaše meno spojené s hitmi Koloseum a Vyznanie. Ktorá z piesní vás vystihuje vo vašich očiach najviac?
Myslím, že Vyznanie. To je moja srdcová záležitosť.
Čo vás dnes robí najšťastnejšou a čo by ste si ešte od života priala?
Najšťastnejšia som v spoločnosti svojich priateľov a psíkov. Priala by som si hlavne, aby som bola čo najzdravšia. Tak, aby som mohla viac pracovať, koncertovať a stretávať sa s ľuďmi.