V čase, keď sa Libuše Šafránková dozvedela o zákernej chorobe, to bol práve jej manžel, ktorý jej bol neuveriteľnou oporou a pomocníkom. Vďaka nemu a láske, ktorú dostávala od rodiny, sa dokázala na istý čas zo zákernej choroby vyliečiť.
Ako pre český portál idnes v minulosti priznala, v ťažkých chvíľach, keď strácala hlavu, jej pomáhal jeden z najväčších koníčkov. „Rytmus a krásna melódia u mňa funguje spoľahlivo. Otecko bol učiteľom hudby, v kostole hral na organe, čo mu ešte zhoršilo kádrový profil, preto na jazzovú trúbku chodil radšej cvičiť do lesa – bola to vtedy americká, teda škodlivá hudba. Hlavne vďaka nemu sa však u nás doma stále hralo a nacvičovalo. Spievalo sa na fare, spievalo sa na ochotníckych predstaveniach, a keď prišli známi posedieť, zase sa spievalo. Dokonca aj zapáliť sviečku na hroby sa na Všetkých svätých chodilo s kapelou. Smrť sa tu chápala prirodzene ako pokračovanie života. Takže aj dnes, keď idem za oteckom na cintorín, nie je mi smutno. Idem na bicykli a spievam,“ prezradila herečka.
„Kedykoľvek je veľmi zle, začnem spievať. Vôbec najlepšie to zaberá pri nočnej jazde na bicykli, to sa človek dvojnásobne okysličí. Šliapem si tmavým parkom, spievam si na plné hrdlo, napríklad operné árie. Raz som takto zaskočila murárov. Opravy sa naťahovali, najskôr prišla jedna partia, po nej druhá, ktorá tú prvú kritizovala, a zase sa nič nezmenilo. Ja som pre nich len v jednom kuse varila, až som to nakoniec nevydržala a začala som znenazdajky pri sporáku spievať. Pomohlo to – okamžite stíchli a dali sa do práce,“ zaspomínala si ešte vtedy s úsmevom na tvári Libuška.
Článok pokračuje na ďalšej strane