Asi im bolo súdené, aby boli spolu. Július Satinský a Oľga Lajdová vyrastali len kúsok od seba na známej Dunajskej ulici v Bratislave a neskôr sa obaja stretli pri nakrúcaní komédie Výlet po Dunaji (1962). Devätnásťročná tanečnica, ktorá mala vo filme iba epizódnu úlohu, a o rok starší, v tom čase už známy umelec si prvý raz navzájom pozreli do očí na palube lode Budapešť, kde sa film nakrúcal. Len plynúci Dunaj bol spočiatku svedkom ich vzájomných rozhovorov v prestávkach medzi nakrúcaním.
Komika, ktorý nemal o ctiteľky núdzu, mladé inteligentné žieňa s prehľadom o knihách, umení i divadle úplne očarilo. A tak si od neho vypýtal adresu. Ich vzťah sa však takmer skončil skôr, než sa vôbec začal. A dôvodom nebolo to, že zaľúbencov od seba delilo 400 km, pretože Oľga Lajdová mala v tom čase angažmán ako baletka v košickom divadle. Raz však k Júliusovi prišla Oľgina mama a našla u Satinského dámsku návštevu, s ktorou popíjal víno. Bola to síce len kamarátka, ale Oľgina mama si mohla myslieť, že herec, ktorý motá jej dcére hlavu, je sukničkár!
Kým on horel túžbou a láskou, ona bola oveľa zdržanlivejšia
Našťastie, Oľga nepatrila medzi hysterické ženy. Z listov, ktoré jej Július písal a ktoré pred pár rokmi vyšli aj knižne, musela cítiť, že sa do nej naozaj zaľúbil. „Túžim Vás znovu pozorovať. Rád počúvam Vaše mlčanie,“ písal svojej vyvolenej Satinský. No kým on horel túžbou, Oľga bola oveľa zdržanlivejšia. Väčšinou na jeho vrúcne vyznania lásky nereagovala. Akoby si ich ani nevšimla. A kým on končil svoje listy slovami ako „Drzo Vás bozkávam na ústa“ či „Posielam Ti nežný bozk na pravé oko“, Oľga sa obmedzila len na „Srdečne Ťa pozdravujem“. Skrátka, ako sa hovorí, nezáujem priťahuje, a mladá tanečnica bola v tomto smere majsterkou. Lenže ona sa na nič nehrala. Taká hanblivá a rezervovaná bola aj v skutočnosti. Navyše milovala samotu a prílišný záujem mužov ju skôr odrádzal, než by jej lichotil.
Článok pokračuje na ďalšej strane