Ona: Prosecco nie je alkohol, je to životný štýl.
Ja: Mi hovor, ja a prosecco vychovávame päť detí.
Ona: Mali by sme ho vyhlásiť za oficiálneho partnera tradičných rodín.
Takto sa chichoceme nad telefónom. A pritom Simona nie je iba na rozosmievanie…
Niekde som čítala, že sama seba charakterizuješ ako umiernenú feministku...
Už sa trochu krotím, by som povedala... Ľudia sa slova feministka boja, tak som ho začala trochu menej používať.
Nebojíš sa však nahlas hovoriť o tom, že rýchly a divoký život nie je vôbec výsada úspešných, ale je to rýchla cesta do hrobu...
Nedávno som čítala takú myšlienku, že „Live fast or die young“. Hovorím si, to je aká hlúposť, malo by to byť skôr Live fast or die happy...
Na to časom prídeme vlastne všetci, je skvelé, že ty si to zistila v 26. rokoch...
A to niektorým mojim priateľom prekáža (smiech)... Som taká nejaká príliš v pohode. Mám zvyk, že keď je najviac stresu, sadnem si, preložím si nohu cez nohu a dám si kávičku, strasiem sa tej rýchlosti, preciťujem moment a upokojí ma to. Ostatných to síce vytáča, ale u mňa to funguje, aby sa zo mňa nestal uponáhľaný človek, čo nič nestíha.
A pritom si toho doteraz stihla dosť. Od sedemnástich stand-up, manželstvo, syn, potom Česko-Slovensko má talent...
Tak, tak. Na gymnáziu sme už skúšali stand-up, ale potom som sa zamilovala a venovala sa len láske (smiech). Do telky som si potom odskočila doslova od „plotny“, kde sa mi dusila bravčová krkovička. Bolo to v čase, keď som mala 140 kíl, nula ambícií a presvedčenie, že Kysuce sú miesto, kde budem do konca života. V televízii som zas ochutnala ten pocit, keď ti ľudia tlieskajú, keď ich rozosmievaš... a to ma na tom baví dodnes. Že ľudia prídu, sadnú si, majú za sebou možno zlý deň, pri sebe čudného partnera a my ich trochu z tej reality vytiahneme tým, že im hovoríme o svojich „sračkách“.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Stand-up je čarovný v tom, že sa netvárite, že všetko v živote vám vychádza...
No jasné... to nefunguje. Ja si pamätám, že keď som mala zlé obdobie, mala som pocit, že som jediná. Pozrela som na sociálne siete a tam sa to všetko šťastne smialo, každý bol krásne aktívny a spokojný, bez depiek, bez smútkov. To nie je predsa cesta. Keď si navzájom ukážeme, že sme z mäsa a kostí a všetci riešime rovnaké problémy, budeme sa posúvať. Je to užitočné, má to zmysel. Inak ostaneme smutní a mrzutí z vlastných životov.
A všetci tak vieme, že máme svoj život v rukách a je na nás, ako ho prežijeme... Prežila si si obdobie, keď si za to, ako sa máš, vinila všetkých, len nie seba?
Áno. Na Kysuciach posledné roky môjho manželstva boli veľmi depresívne. Žila som ako obeť, že svet mi nechce umožniť, aby som bola šťastná. Môžem ďakovať len nejakej hybnej sile vesmíru, že veci sa pokašľali tak, že som si povedala – ja musím z tohto preč. Keby bolo zlých vecí menej, možno by som tú silu v sebe nenašla... A myslím, že by to malo byť tak, že čím si staršia, tým by ti na pozitívnu zmenu malo stačiť menej zlých signálov, aby ti bolo jasné, že toto nie je tvoja cesta.
A vedela si, aká je tvoja cesta, keď si sa rozhodla odísť?
No predstav si ma, na Kysuciach, mladá, s malým dieťaťom, do manželstva som posledné roky neinvestovala nič pozitívne, ale držala som tú rodinu zubami-nechtami pokope kvôli synovi. A niekde vzadu, v hlave, mi sem-tam napadlo, že možno by to bolo super, keby som sa presťahovala do Bratislavy... Že možno by to aj šlo, živiť sa stand-upom. Ale hneď som to zahodila s myšlienkou, neblázni, veď si tu, pekne uprataná, mama, manželka, upokoj sa, Simona, je tu krásna príroda, pokojný život.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Takže si pamätáš na moment, ktorý bol zlomový a presvedčil ťa počúvať vnútorný hlas?
Neviem, či to bol moment, skôr viem, čo je za tým. Vždy som musela veľa bojovať o lásku. Najskôr u rodičov, potom u manžela, ktorý sa rozhodol pre inú ženu... A prišlo precitnutie v zmysle, že ja tu robím všetko, čo môžem, pre ostatných a aj tak ma opúšťajú a nie sú so mnou. Pochopila som, že možno to bude fungovať, keď budem robiť všetko najskôr pre seba a pôjdem si svojou cestou, či sa to okoliu bude, alebo nebude páčiť... Lebo to, že som vzala dieťa a vybrala som sa do neznáma, do Bratislavy, sa nestretlo s pochopením, to ti je jasné. Ale odvtedy som naozaj šťastná.
Netajíš sa tým, že máš pekný vzťah s bývalou svokrou.
Áno. My sme si veľmi blízke. Ona ma vlastne v sedemnástich zachránila, lebo som raz prišla domov a už som tam nebývala, nemala som kam ísť, bolo to týždeň pred maturitou, veľmi exponované obdobie. Ona mi vtedy otvorila dvere, hoci som s jej synom chodila len dva mesiace, urobila všetko pre to, aby som sa mohla učiť, aby som mala komfort, zbytočne sa nevypytovala. Je to skvelá žena s veľkým srdcom, nadovšetko miluje svojho vnuka, môjho syna, tvrdím, že tvoríme takú koalíciu lásky. Ja som v tom manželstve podľa mňa vydržala tak dlho len kvôli nej (smiech).
Keď už sa bavíme o úprimnosti, veľmi otvorene rozprávaš o tom, ako si vyrastala s otcom násilníkom a okolie sa tvárilo, že sa to nedeje, hoci to bolo verejným tajomstvom...
Vnímam to veľmi osobne. Je fajn, že sú tu organizácie na pomoc ženám, ktorým sa deje domáce násilie, že sa robí osveta aj proti sexuálnemu zneužívaniu. Je dobré, že sa máte kam obrátiť, a to nielen vtedy, keď ste obeť, ale aj vtedy, keď poznáte niekoho, kto trpí. Teraz možno ešte nikoho takého nepoznáte, ale možno o rok, o dva budete počuť cez chodbu krik a bude vám jasné, že za tými dvermi sa deje niečo veľmi zlé. Vtedy sa netreba zľaknúť.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Myslíš, že ľudia, ktorí sa tvária, že to nevidia, sa boja?
No, hlavne ti to pripadá také absurdné, že si toho svedkom, že si z toho paralyzovaná v momente. Aspoň tak si myslím... Okrem toho každý má svoje problémy, každý si ide vo svojom tempe, neradi sa namáčame do starostí iných ľudí. Aj preto o tom hovorím, tí ľudia, deti pomoc potrebujú, my sme sa jej ako deti nedočkali.
Častý argument je tiež to, že samotné obete popierajú, že sa u nich deje domáce násilie.
Nie, nie, to nás nemôže zastaviť. Mala som teraz veľmi silný moment s blízkou kamarátkou, ktorá bola obeťou domáceho násilia a ja som o tom dlho nevedela... Pred svetom aj ostatnými hrala, že všetko je v poriadku. Tiež som o tom nehovorila dlhé roky, lebo som sa bála, že ma budú ľudia ľutovať a to naozaj nepotrebujem. Potom som však pochopila, že je potrebné otvoriť tieto veci, aby sa ľudia rozhovorili a hlavne aby si začali všímať, čo sa okolo nich deje. Ak sa deje niečo zlé.
Ako sa dnes ako dospelá dívaš na svojich rodičov, keď si naplno uvedomuješ, čomu si bola vystavená?
Vieš čo, tam sa to celkom často menilo, vzťahy, situácie, že ti neviem dať jednoznačnú odpoveď. Mamu som vyhľadala, keď sa mi narodil syn, fungovalo to len chvíľu. To isté s otcom. Zasa to bola šablóna, to moje minulé nastavenie, že ja som išla pomôcť im, dať nám všetkým nejakú šancu, zas som hľadala lásku. Stratila som sebaúctu, peniaze aj čas... Toľkokrát som sa snažila, aby ma mali radi, že už ma to opustilo a vnímam ich ako dvoch ľudí niekde vo svete... Neutrálne. Otcovi sa to, že toľkým ľuďom ublížil, nejako vráti, verím, že mu to bude vysvetlené, že sa mu nastaví zrkadlo.
Vytýkala si niekedy mame, že ostáva v takom vzťahu? Alebo ako dieťa, ktoré žije v rodine s násilníkom, ani nevieš, že by si to mohla mame vytýkať?
Presne tak je to. My sme sa s bratom vlastne snažili mamu iba zachraňovať. Keď sa každý deň niečo deje, keď niekedy doslova bojuješ o život, keď si stále v strehu a v strese, nepremýšľaš, ako z toho von, ale ako každý ďalší deň prežiť. Otec sa dostal do väzenia, lebo keď mamu zbil na verejnosti, už sa orgány činné v trestnom konaní nemohli tváriť nečinne... Keď som mala osem alebo deväť rokov, aj mama začala mať problém s alkoholom, potom odišla do Česka, našla si prácu a my sme ostali so starými rodičmi. Skôr to som jej vyčítala. Že nás po tom, ako začali byť dni pokojné, nechala tak, malých, u starkých a odišla.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Možno ju to zachránilo...
Ktovie. Našla si priateľa, po dlhšom čase sa ozvala... Ono je to určite tak, že každý sa v každom momente svojho života snaží urobiť to najlepšie, čo sa dá. A keď po rokoch zistíš, že to nebolo bohviečo, nemôžeš si to vyčítať. Prosto si to tak urobila, bodka. Ja mame prajem len to najlepšie.
Čo by vám vtedy, v čase, keď otec bil mamu, najviac pomohlo?
No, kebyže ja viem, že sa to deje u nás v paneláku, alarmujem políciu, školu, kam deti z toho bytu chodia, hovorím s inštitúciami. Lebo keď sa spoja hlásenia na viacerých miestach, má to väčšiu silu... Najhoršie je, že my nie sme na to ako štát pripravení. Tie ženy sú psychicky aj fyzicky zdevastované, neexistuje podpora, ona musí odísť z domu s deťmi, nie ten, čo ju bije, a vlastne nemá kam. A nemá za čo. Tak sa v tej beznádejnej situácii nechá radšej raz za týždeň priviazať k radiátoru a potom má pár dní pokoj... A niekedy ti to tá žena vytkne, keď ju riešiš, lebo jej nikto okrem humbugu nič lepšie neponúkne.
Bolo by treba zrejme riešiť agresorov.
To je pravda. Policajti ho môžu držať v cele 48 hodín, ty za ten čas s dvomi malými deťmi a so zlomenou rukou môžeš podať trestné oznámenie a modliť sa, aby sa všetko stihlo vybaviť, aby sa nevrátil domov a nezabil ťa... Lebo už keď proti chlapovi vystúpiš, to je taký odpor, že nevieš, čo môžeš čakať...
Ďakujem ti za všetky ženy, že o tom rozprávaš.
Treba. Aby sme my susedia dávali na seba pozor, volali policajtov, volali pomoc, netvárili sa, že sa nás to netýka. Ja som to zažila. Vybiehali sme s bratom na ulicu, okná sa zatvárali, ľudia vedeli, čo sa deje, ale nikto sa nás nezastal, nikto nám nepomohol.
