Jej život ovplyvnilo hneď niekoľko mužov. Ten prvý vo chvíli, keď si to ešte ani neuvedomovala. Keď mala herečka Kamila Magálová (70) len tri roky, otec totiž mame oznámil, že od nej odchádza k inej. A neskôr ju podobne šokovali aj ďalší...
„Maminka zostala stáť v otvorených dverách, ja vedľa nej a nič som nechápala. Potom sa tie dvere zavreli a dá sa povedať, že v tom momente sa nervovo zrútila a už sa z toho nikdy nespamätala,“ opísala chvíľu, ktorá nadobro zmenila jej detstvo. V jednom momente totiž stratila v podstate oboch rodičov. S bratom, dnes rovnako slávnym hercom Mariánom Slovákom (71), ich museli zobrať do opatery starí rodičia, keďže mama zostala už navždy psychicky poznačená a otec, renomovaný dirigent Ladislav Slovák († 79), si žil nový život v novom vzťahu. Svojou láskou ich síce starí rodičia zachránili pred detským domovom, ale počas herečkinho dospievania sa rozdiel dvoch generácií predsa len prejavil. „V pätnástich rokoch som sa stiahla do seba a musela sa boriť so životom sama,“ priznala pred rokmi. Možno podvedome hľadala niekoho, kto by ju chápal viac, kto by jej dal to, čo jej celý čas chýbalo. A vtedy prišiel o pätnásť rokov starší tréner jazdeckého oddielu, do ktorého chodila. On sa zaľúbil a ona mala konečne to, po čom túžila. „Nahrádzal mi otca, brata, chápal ma, bol ku mne milý, nežný, starostlivý,“ vymenúva, prečo prikývla, keď ju v šesťdesiatom ôsmom nahovoril, aby spolu emigrovali do Rakúska. Mala síce práve pred maturitou, ale keď ju postavila na misky váh, jeho láska a otvorená náruč, v ktorej sa konečne cítila chránená a pochopená, prevážila. No iba na krátko…
Študentský románik s Emilom Horváthom
Už po dvoch týždňoch zakročil otec. Ten, ktorý jej prevrátil život naruby, keď bola malá, to urobil znova. Po jeho presviedčaní sa totiž vrátila späť domov. Síce s tým, že keď zmaturuje, za láskou za hranicami sa vráti, no ktovie, či tomu sama verila. Osud s tým však rozhodne nerátal. Na vysokej škole múzických umení, kam bola vzápätí prijatá, totiž jej cesty skrížil šarmantný spolužiak Emil Horváth (75). Aj keď pamätníci spomínajú, že opäť len na krátku chvíľu. A po nej sa už k svojmu vzťahu ani jeden nechcel vrátiť. Dokonca ani v spomienkach. Hoci vo chvíli, keď scenár markizáckej Ordinácie v ružovej záhrade dvojicu pred dvanástimi rokmi znovu spojil pred kamerou a médiá na oboch tlačili, o študentskom romániku neprezradil ani jeden nič. Na verejnosť sa dostala len záhadná herečkina odpoveď po premiére dnes už kultovej komédie Líbáš jako bůh, keď priznala, že aj v reálnom živote stretla muža, ktorý sa takto bozkával. „Ale nič viac vám nepoviem,“ nechala si tajomstvo pre seba. Pripustila však, že jej zákonitý to nebol… Toho pritom stretla ešte počas štúdia a dvadsaťdvaročná sa za Slavomíra Magála (71) vydala.
Nežnosti v aute
Takmer štyridsať rokov to s otcom jej dvoch detí vyzeralo na osudovú lásku, ktorá sa skončí až nad hrobom jedného z nich. Aj keď v jednom z rozhovorov pripustila, že za cenu kompromisov. „V našom prípade najmä z mojej strany, lebo muži sú len muži a ten, kto drží rodinu pokope, je vždy žena,“ vyhlásila herečka v roku 2010 pre Sme Ženy s tým, že čo bude ďalej, nechá na osud. A doslova pár mesiacov nato, akoby osud naozaj začal konať. Bulvár najskôr priniesol fotky nežností medzi ňou a kolegom z divadla Mariánom Geišbergom († 64) a vzápätí informáciu o rozvode. Ten jej manžel síce zvaľoval na údajnú ženinu neveru, sám bol však v mimomanželskom vzťahu oveľa ďalej, keďže jeho bývalá žiačka a kolegyňa z fakulty, kde učil, už bola dokonca v požehnanom stave s prvým spoločným potomkom. „Hodil to síce na mňa, že som s nejakým kolegom sedela v aute, rozlúčili sme sa a dali si pusu. Povedal, že to ja som toho príčinou. Pritom dva roky predtým mal inú známosť,“ vrátila sa Kamila Magálová k rozvodu v podstate prvý aj poslednýkrát v už spomínanej televíznej 13. komnate. To boli nakoniec aj jediné slová na adresu jej srdcu blízkeho kolegu Geišberga, ktorý ich vzťah, naopak, nekomentoval až do svojej vlaňajšej predčasnej smrti ani raz. Verejne sa k nemu vyjadril len jeho syn Marek, ktorého scenáristi krátko nato obsadili v seriáli Kolonáda, paradoxne, do úlohy Magálovej syna. Podľa neho to bolo len také otcovo zakopnutie. „Naši rodičia sa nerozvedú, pretože sa majú stále veľmi radi. To, že niekto zakopne, ešte neznamená, že bude padať celý život,“ vyhlásil.
42 rokov s mužom, ktorého nepoznala
Aj keď na rozdiel od exmanžela, ktorý sa tri týždne po rozvode znovu ženil, herečka zostala sama, vyšla z neho ako víťaz. Hoci so šrámami na duši. „Viete, čo je najhoršie? Že 42 rokov žijete s človekom, ktorého nepoznáte. Toto poznanie je najhoršie, ktoré som mohla o sebe zistiť,“ pripustila úprimne. Nehrá sa na to, že to nebolelo ani že to nebolo ponižujúce. Život jej však už niekoľkokrát ukázal, že sa vie veľmi nečakane zvrtnúť. Ako keď jej vrátil otca, ktorého druhá manželka opustila a na sklonku života ho navyše začal trápiť alzheimer. Našla silu mu odpustiť a nakoniec cítila, že viac dostala, ako dala. „Vzniklo medzi nami úžasné puto, ktoré bolo také nádherné, že to vynahradilo všetky predchádzajúce roky, ktoré sme spolu neprežili. Povedal mi, ako ľutuje, že ublížil mojej mame, a ja som nesmierne šťastná, že som to mala možnosť zažiť,“ prezradila vďačná v podstate za každú minútu jeho posledných piatich rokov na svete, z ktorého odchádzal s rukou v dcériných dlaniach. „V nemocnici pred smrťou otvoril oči a spýtal sa: Toto je už koniec? Áno, toto je koniec, ocko,“ opisovala tie chvíle, keď mu šepkala, že mu bude už len dobre. „Ak si mi porozumel,“ vyzvala ho, „skús mi stisnúť ruku.“ A ako dodáva: „On mi ju naozaj stisol a potom hneď zaspal.“
Syn, o ktorého sa dá oprieť
Muži síce život herečke komplikovali, po boľavom odchode otca musela totiž prijať aj priepasť, ktorá sa v dospelosti prehĺbila medzi ňou a jej bratom, ale rovnako jej, občas presne tak prekvapujúco ako otec, dokázali dať, čo nečakala. „Keď som si po jednej rodinnej hádke, keď môj bývalý povedal deťom, že si neplním nejaké manželské povinnosti – hoci ja si myslím, že som bola jedna brilantná manželka, kuchárka, matka –, povedala: A dosť! Idem preč a už sa nevrátim, môj syn vybehol za mnou. Štyri hodiny sme sa prechádzali po meste a rozprávali. On bol ten, ktorý ma prehovoril, aby som sa vrátila,“ vyzdvihuje syna Martina, v ktorom má dodnes oporu. Aj keď nahlas uvažuje, že možno vtedy nemala naňho dať a zísť v manželstve, ktoré ju nakoniec tak sklamalo, z kratšej cesty. Možno by dnes bola inde a možno aj s niekým iným, s niekým, kto by mal oči len pre ňu a možno by sa aj bozkával ako boh. „A možno mal pravdu pán Werich, ktorý mi kedysi medzi štyrmi očami povedal: „Dievčatko, všetko v živote je tak, ako má byť.“
