Asi im bolo súdené, aby boli spolu. Július Satinský a Oľga Lajdová vyrastali len kúsok od seba na známej Dunajskej ulici v Bratislave a neskôr sa obaja stretli pri nakrúcaní komédie Výlet po Dunaji (1962). Devätnásťročná tanečnica, ktorá mala vo filme iba epizódnu úlohu, a o rok starší, v tom čase už známy umelec si prvý raz navzájom pozreli do očí na palube lode Budapešť, kde sa film nakrúcal. Len plynúci Dunaj bol spočiatku svedkom ich vzájomných rozhovorov v prestávkach medzi nakrúcaním.
Komika, ktorý nemal o ctiteľky núdzu, mladé inteligentné žieňa s prehľadom o knihách, umení i divadle úplne očarilo. A tak si od neho vypýtal adresu. Ich vzťah sa však takmer skončil skôr, než sa vôbec začal. A dôvodom nebolo to, že zaľúbencov od seba delilo 400 km, pretože Oľga Lajdová mala v tom čase angažmán ako baletka v košickom divadle. Raz však k Júliusovi prišla Oľgina mama a našla u Satinského dámsku návštevu, s ktorou popíjal víno. Bola to síce len kamarátka, ale Oľgina mama si mohla myslieť, že herec, ktorý motá jej dcére hlavu, je sukničkár!
Kým on horel túžbou a láskou, ona bola oveľa zdržanlivejšia
Našťastie, Oľga nepatrila medzi hysterické ženy. Z listov, ktoré jej Július písal a ktoré pred pár rokmi vyšli aj knižne, musela cítiť, že sa do nej naozaj zaľúbil. „Túžim Vás znovu pozorovať. Rád počúvam Vaše mlčanie,“ písal svojej vyvolenej Satinský. No kým on horel túžbou, Oľga bola oveľa zdržanlivejšia. Väčšinou na jeho vrúcne vyznania lásky nereagovala. Akoby si ich ani nevšimla. A kým on končil svoje listy slovami ako „Drzo Vás bozkávam na ústa“ či „Posielam Ti nežný bozk na pravé oko“, Oľga sa obmedzila len na „Srdečne Ťa pozdravujem“. Skrátka, ako sa hovorí, nezáujem priťahuje, a mladá tanečnica bola v tomto smere majsterkou. Lenže ona sa na nič nehrala. Taká hanblivá a rezervovaná bola aj v skutočnosti. Navyše milovala samotu a prílišný záujem mužov ju skôr odrádzal, než by jej lichotil.
A práve to k nej Júliusa Satinského až magicky priťahovalo. Zrejme aj preto, lebo mu pripomínala jeho milovanú mamu, ktorá zomrela len tri roky predtým. „Moja matka bola k svojmu okoliu tiež podobne mlčanlivá,“ prezradil jej. A Oľga sa k nemu občas naozaj správala matersky. Pýtala sa ho, či mu ctiteľky nosia teplé jedlo, karhala ho za to, že fajčí, že si sem-tam vypije alebo že chodí neskoro spávať. „Nie je to zdravé,“ konštatovala. A bohémsky umelec ju prekvapivo poslúchal. Keď sa dohodli, že obmedzí fajčenie cigariet, lišiacky ich síce vymenil za fajku, ale čestne sa jej k tomu priznal. „Ale keď mi napíšeš len slovo proti fajke, odhodím aj tú do najbližšej rieky,“ sľuboval jej v jednom z listov.
Nechceli priviesť dieťa do sveta plného zákazov?
Nik však netuší, prečo spolu nemali deti. Satinský mal deti rád a aj jeho kolega Milan Lasica tvrdil, že po nich vždy túžil. Možno ich len nechceli priviesť do neslobodnej normalizačnej spoločnosti, v ktorej sa on sám boril s množstvom prekážok a zákazov činnosti. „Pomaly som ochotný veriť, že najväčším svinstvom je byť rodičom. Najväčším zločinom je priviesť nového človeka na svet,“ zapísal si raz do kalendára. Možno by sa snažil viac, keby vedel, že mu o pár rokov po Oľge nezostane nič iné len hŕbka listov, ktoré si v začiatkoch vzťahu písali.
Nevedno, čo sa v ten deň v mori stalo
Keď Július Satinský vyprevádzal začiatkom roku 1985 svoju milovanú manželku, tak ako už niekoľkokrát predtým, na návštevu k príbuzným do Ameriky, netušil, že ju už nikdy neuvidí. Oľga Lajdová sa utopila 22. januára 1985 počas kúpania na ostrove Svätý Tomáš na Amerických Panenských ostrovoch. Nevedno, či išlo o náhlu zdravotnú indispozíciu, alebo plávala príliš ďaleko, či sa náhle zmenilo počasie. Satinský, ktorý tvrdil, že stratí zmysel života, ak Oľga umrie, nemal ani možnosť sa s ňou rozlúčiť, ba dokonca jej ani položiť kvety na hrob a oplakať ju. Oľgino telo totiž nepreviezli domov. Pochovali ju tam, v ďalekej cudzine. Jej telo spustili z lode na dno mora. Aké paradoxné, že voda, ktorá sa v tom roku 1962 stala svedkom zrodenia ich veľkého citu, sa o 23 rokov neskôr stala katom ich lásky.