V novom vianočnom romantickom filme Šťastný nový rok stvárňujete mamu, ktorá prišla s dcérou a vnučkou na Vianoce do Tatier a po 50 rokoch sa tam stretne so svojou bývalou láskou. Príbeh sa nakrúcal v luxusnom hoteli na Štrbskom Plese. Vrátili ste sa počas filmovačky v spomienkach aj k tatranským pobytom s vaším manželom Milanom Čorbom?
Áno, dokonca sme boli viackrát aj v hoteli, kde sa film nakrúcal. Do Tatier chodievame však s rodinou stále a chystáme sa tam aj tieto Vianoce, no prežijeme ich v inom hoteli. Tento pobyt bude pre mňa vianočným darom, nechcela som nič iné. Prichádzame už dva dni pred Štedrým dňom a sme tam do Štefana, lebo zvyčajne na druhý deň hrám v divadle, tiež na Silvestra. Vlani som mala až dve predstavenia, ale v Prahe, a keď sme sa vracali do Bratislavy a prišli sme na hranicu Česka a Slovenska, bola práve polnoc, takže Nový rok som už prežívala v Bratislave. Tento rok som však nehrala, bola som doma. Do Tatier chodievam hlavne kvôli snehu, lebo bez neho si Vianoce neviem predstaviť. Ja potrebujem hory, lebo v horách som vyrástla.
Účinkovali ste už spolu s Jiřím Bartoškom, ktorý stvárňuje vašu bývalú lásku?
Vo filme Láska v moll. Je to veľmi ťažký, ale krásny príbeh, ktorý bol súčasťou seriálu Súkromné pasce. Takže v Šťastnom novom roku sme sa stretli po viac ako desiatich rokoch.
Viete si predstaviť, že by ste stretli aj v reálnom živote bývalú lásku a nového partnera?
Ale nie, to neprichádza do úvahy, ešte to! V žiadnom prípade! V živote by mi to ani nenapadlo...
Zvyknete sa pozerať na filmy, v ktorých hráte?
Nerada sa pozerám na seba, na to nemám výdrž, a už vôbec nie s niekým...
V mladosti ste sa venovali gymnastike. Ste aj dobrá lyžiarka?
Lyžovala som, ale veľmi málo. Viac som korčuľovala. Keďže Štiavnica bola mestom študentov, boli tam tri klziská, a tak sme si tento zimný šport užili do sýtosti, tiež sánkovačku. Synovia a vnúčatá sú však dobrí lyžiari. Najmä tie menšie v Prahe, kde žije mladší syn. Športujú – idú v stopách svojej mamy a otca.
Starší vnuci vám pred niekoľkými rokmi pripravili prekvapenie – hru Slepá spravodlivosť, v ktorej ste si s nimi zahrali na hrade Červený Kameň. Nechystajú niečo ďalšie?
Nie. Starší vnuci sú už vlastne dospelí. Janko skončil právo a mladšia Dorotka je v 5. ročníku medicíny. Už majú kopu iných povinností a budú sa musieť venovať svojim budúcim profesiám. Bola to však jedna z najmilších vecí v mojom živote. Som rada, že som to zažila s vnukom a s jeho priateľom, s ktorým hru napísali a zakomponovali tam aj vnučku Dorotku. Keďže vnuci vedeli jazyky, od pätnástich rokov na Červenom Kameni robili sprievodcov.
Ste aj tou typickou starou mamou, ktorá svoje vnúčatá rozmaznáva?
Nepatrím medzi tie staré mamy, ktorým sa musia spovedať a hovoriť, aké majú známky v škole. Raz mi dokonca tie staršie vnúčatá povedali, že to oceňujú.
Minulý rok bol aj rokom výročia Nežnej revolúcie. Do knihy Milana Kňažka ste prispeli poznámkou: Dnes je nám zasa ťažko, čo na to Kňažko? Čo vám najviac od zmeny režimu chýba, čo prekáža?
Chýba mi demokracia, ten pocit absolútnej slobody, že sa môžem spoľahnúť na ľudí, ktorí nás „akože“ majú viesť. S tými ľuďmi by som však radšej nič nemala...
Pred 30 rokmi, keď ste stáli na tribúnach, ste často skloňovali slovo láska. Lásku si prejavujeme možno viac ako inokedy práve v čase Vianoc. Máte pocit, že jej je medzi nami dosť?
Lásky nikdy nie je dosť, asi ani nebude. Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale aby sme žili v láske, v slobode a v pravde, to bolo to, čo sme chceli. Aby prišla demokracia, aby sme porazili totalitný režim. Mnohí tvrdia, že sa vtedy mali veľmi dobre. No neviem... Myslím si, že keby sa dnes vrátila podoba miest a vôbec všetko, ako to vyzeralo v tejto krajine, tak by tie rozdiely videli. Keď sa pozerám na film Polnočná omša z 50. rokov, ktorý sme nakrúcali v Banskej Štiavnici, keď kameraman nasnímal toto umierajúce mesto, tak si hovorím – nedá sa povedať, že všetko je tak, ako bolo. Nie. Veľa vecí je iných, aj to, že možno o tom hovoriť otvorene.
Ako vnímate súčasnosť u nás?
Myslím si, že v súčasnosti sme sa ocitli na dne. Na dne všetkého. Keď si zapnem televíziu, nemôžem tomu uveriť, čo všetko sa tu deje a s akou nehanebnosťou. Kam sa na Slovensku stratili muži, ktorí majú svoju česť, ktorí vedia dodržať slovo a mali by byť príkladom pre svojich synov a vnukov? Neviem sa prestať čudovať, neviem, či mám plakať, ale verím v očistný proces, lebo nádej tu vždy je. To som si pred tými 30 rokmi dovolila použiť z oratória Arthura Honeggera Jana z Arku, ktoré som robila ako 29-ročná v Slovenskej filharmónii. Vtedy som parafrázovala slová Paula Claudela: „Radosť je mocná, nádej je mocnejšia a láska je najmocnejšia.“ Ani keď upálili Janu z Arku, nebolo ľahko, ani v roku ´68, v roku ´48, keď nám odišla inteligencia, ktorá nám dodnes chýba, pretože nevedela žiť s pocitom neslobody.
Chystali ste sa ísť na Nový Zéland, kde sa mimoriadne darí vyšľachtenej georgíne, ktorú pomenovali po vás v českých Průhoniciach, keďže tá vaša vám v záhradke vyhynula. Boli ste tam už?
Nie a už tam ani zrejme nepôjdem… Už by som nezvládla sedieť 30 hodín v lietadle.
Prezraďte, čo vás čaká v novom kalendárnom roku?
V divadle skúšame novú divadelnú hru a v televízii som sa dala nahovoriť na trojdielny film, ktorý sa bude nakrúcať v Prahe.
Chceli by ste sa ešte niečoho v živote dotknúť?
Ja už v mojom veku nemám žiadne sny. Samozrejme, že mám vrúcne priania, aby boli všetci okolo mňa najmä zdraví. No chcela by som, aby sa mi snívalo s mojím mužom. Zatiaľ sa mi to však nepodarilo...
