Keď píšete knihu, viete vopred, čo sa v príbehu stane, viete, ako dopadne?
Niektoré knihy mám dopredu premyslené, napríklad pri Čiernom roku, čo je rozsahovo najväčší slovenský román za 50 rokov, som mal dopredu premyslenú štruktúru. Pri 700-stranovom románe Na smrť som mal tiež štruktúru v bodoch. Ale sú aj knihy, ktoré píšem úplne spontánne, mám jeden obraz a improvizujem – to sú napríklad knihy Tma, tiež aktuálna kniha Priepasť.
Pri písaní sa sám necháte prekvapiť, ako to dopadne?
Pri Priepasti som nevedel vôbec nič, mal som iba obraz, že niekto stojí na skalnej plošine nad priepasťou, pozerá sa do hlbiny a tá ho láka skočiť.
Všetko okolo bolo zlé, ale v tej hlbine bolo východisko, lákala ho?
Niečo ho do hlbiny ťahalo. Nevedel som, kto to je, prečo tam je, netušil som, ako sa príbeh skončí. Písanie je podobné hudbe, že môžete dopredu komponovať symfóniu, ale môžete tiež improvizovať ako v džeze. Mňa baví striedanie.
Pri Trhline ste mali základný príbeh dopredu daný...
Základ áno, ale do veľkej miery je príbeh beletristicky dotvorený. O miznutí ľudí v oblasti Tríbeča mi porozprával jeden pán, podľa ktorého ide o skutočnosť, ale jeho rozprávanie bolo len jadrom, okolo ktorého som vytvoril príbeh. Aj v knihe píšem, že ide o autorsky dotvorený text, nie je to prepis toho, čo porozprával.
Nikdy ste nepovedali, kto vám príbeh o miznutí ľudí porozprával. Kto to bol?
Človek v stredných rokoch z okolia Žiliny. Nezvyknem o ňom hovoriť a ani neviem, či by to on chcel. Často chodil do okolia Tríbeča a mal záujem, aby som o záhadnom miznutí ľudí napísal knihu, hoci ja som trochu skeptický.
Neveríte, že tam mizli ľudia?
Neviem zaručiť, že tam nikdy nikto nezmizol, ale myslím si, že legenda o miznutí ľudí je do istej miery mystifikácia. Už v 90. rokoch, keď človek s prezývkou Howadoor napísal prvý článok o miznutí ľudí, veľa vecí nesedelo. Po Trhline niektorí ľudia skúšali overovať fakty, niektoré sedia a iné nie.
Vy ste s človekom, ktorý vám príbeh porozprával, ešte potom niekedy boli?
Nie, nikdy sme sa už nekontaktovali. On jednoducho prišiel, rozpovedal mi, čo sa v okolí Tríbeča dialo, a hovoril, že podľa neho by to mohla byť zaujímavá kniha. Pre mňa nešlo o dvakrát príjemný zážitok a jeho rozprávanie mi najskôr pripadalo strelené, no príbeh sa mi strašne páčil.
Preto zvyknete hovoriť, že neviete, kde sa končí realita a kde sa začína fikcia, lebo ste skeptický?
Jasné, že viem, čo som v románe dotvoril, ale neviem, kde je realita v jadre príbehu. Pre mňa nie je najzaujímavejšia ani tak legenda o miznutí ľudí, ale to, že sa okolo Tríbeča točí veľa bizarností naviazaných na pohorie. Ako keby generovalo nejakú odchýlku, zvláštnosť. Aj úspech knihy Trhlina do toho pasuje, lebo podobných strašidelných historiek je veľa, no z nejakého dôvodu sa akurát historka o Tríbeči ešte v deväťdesiatych rokoch rozšírila ako požiar, médiá udalosti preberali ako fakty.
Trhlina je zrejme najdiskutovanejšia kniha, aká kedy na Slovensku vznikla. Najviac sa vás pýtajú práve na ňu?
Verím tomu, že ide o najdiskutovanejší porevolučný román, má asi najväčší ohlas a presiahol literárnu sféru. Neviem vylúčiť, že to platí aj pre históriu, neviem o žiadnom slovenskom románe, ktorý by vyvolal takú masívnu diskutovanosť, ktorá trvá ešte aj tri roky po vyjdení.
Aký je to pocit, keď viete, že ste vytvorili takú legendu?
Zvláštny, je v tom niečo transcendentné. Nie je úplne jasné, akým mechanizmom niečo podobné vznikne, nepísal som knihu s vedomím, že idem niečo podobné stvoriť, ale stalo sa. Mám pocit, ako keby si v úvodzovkách tá legenda vybrala mňa. V každom prípade to nie je bežný pocit. Fascinuje ma, teší, ale má to aj druhú stranu – po Trhline som napísal tri ďalšie romány, z toho jeden najväčší za 50 rokov na Slovensku. Mali ohlas, ale všetci sa ma aj tak pýtajú na Trhlinu. Ako keby som aj ja uviazol v akejsi trhline.
Koľko kusov kníh sa doteraz predalo z Trhliny?
Na Slovensku medzi 35- až 40-tisíc kusmi, v Česku možno okolo 10-tisíc. Teraz je Trhlina veľký bestseller v Poľsku, v čase tohto rozhovoru je v rebríčku jedného megapredajcu na šiestom mieste. Viacerým slovenským spisovateľom vyšli knihy v niekoľkých prekladoch, ale väčšinou išlo o preklady umelo štátom dotované cez Literárne informačné centrum. Aj to je, samozrejme, veľký úspech a teším sa z nich, ale nedá sa to porovnať so situáciou, keď si zahraničné vydavateľstvo knihu vyberie, samo preloží, vydá a promuje. Vydavateľstvo musí knihe veriť, a takých kníh je veľmi málo.
Je to prvá slovenská kniha, ktorá bola bestsellerom na Slovensku, v Česku aj v Poľsku?
Myslím si, že áno. A chystajú sa aj ďalšie preklady, čo je dobré, lebo cez Trhlinu čítajú ľudia v zahraničí aj o Slovensku, o zákutiach krajiny.
Existujú názory aj od vydavateľov, že keby ste sa narodili v USA, s vaším talentom by ste boli už dávno multimilionárom. Niekedy to hovoria aj vám?
Niečo podobné som počul od viacerých ľudí a je to milé, poteší a nesmierne si to vážim, ale vôbec nerozmýšľam, čo by bolo, keby, lebo takým uvažovaním by si človek škodil. Je trochu aj mýtus, že v Amerike je všetko jednoduchšie, poznám sa s mnohými zahraničnými spisovateľmi, ktorí publikujú aj v USA, a hovoria, že ide o veľký trh, kde vychádza strašne veľa kníh. Ak predajú z jedného titulu 20-tisíc kusov, vydavateľ to považuje za úspech. Ak sa z Trhliny predalo na Slovensku 40-tisíc kusov, tak podobný predaj by bol superúspech aj v Amerike. Slovenský trh je síce malý, no je v ňom menej konkurencie, menej vydavateľstiev. Z tých päť percent spisovateľov, ktorí sa v USA uživia písaním kníh, je možno len päť percent takých, ktorí zarábajú mega a predajú milión kusov, ako napríklad Stephen King.