Máte v tele parazita!“ pozrel sa vážne na pacientku pred sebou.
Nechápala. „To akože pásomnicu?“ zisťovala vyplašene. „Nie, má vaše oči. Ale nebojte sa, nie je to také hrozné, niektorí ľudia tomu dávajú mená, obliekajú to do šatočiek a vozia v kočíkoch...“ To bol on. Teda postava, za ktorú mu platili toľko, koľko žiadnemu inému americkému televíznemu kolegovi a ktorú napriek tomu znenávidel. Pre niekoľko stotisícový honorár za každú jednu zo stosedemdesiatich siedmich epizód mal až výčitky svedomia. Bol totiž synom skutočného lekára a zdalo sa mu nedôstojné, že je platený lepšie ako otec za to, že je jeho falošnou verziou. V skutočnosti chcel byť ako on, lenže nie v medicíne. Síce má v životopise skvostné školy, na ktorých drali lavice aj hlavy korunované, William a Harry, ale jemu o tituly až tak nešlo.
„Na univerzitu som šiel najmä veslovať. Otec totiž vyhral zlato na olym- piáde a v tomto som ho chcel nasledovať,“ prezradil Hugh, ktorý si na rozdiel od neho vybral „len“ bakalára v odbore antropológia a archeológia, keďže to bolo ľahšie a neoberalo ho to o čas na šport. Stačila však jedna infekčná mononukleóza a bolo po vrcholovom športovaní. Naopak, neminul ho biely plášť. Aj keď len na obrazovke.
Sherlock Holmes v bielom plášti
Hoci inšpiráciou legendárneho seriálu bolo preniesť nezabudnuteľného detektíva Sherlocka Holmesa do súčasnosti, a to v koži sociopatického doktora, režisér trval na tom, že Housa musí hrať Američan. Dokonca tak, že pásky s nahrávkami od britských hercov odmietol pozerať a svoj tím žiadal, aby zdvojnásobili svoje úsilie v hľadaní rýdzo amerického umelca. Hugh Laurie tento detail v konkurzných požiadavkách zrejme prehliadol a poslal produkcii video, ktoré nakrútil v hotelovej kúpeľni, keďže, ako podotkol, to bola jediná svetlá miestnosť. A na konkurz prišiel v tom, čo v ten deň mal, presvedčený, že niekto ako House by sa svojím vzhľadom určite nezaoberal. Dokonca si zabudol aj palicu a hral so starým dáždnikom. Režisér bol však taký nadšený už z nahrávky, že okamžite spokojne kričal na spolupracovníkov: „Vidíte, toto je presne to, čo chcem. Američan!“ Ešte šťastie, že si nevšimol, že jeho víťaz bol Brit. Laurie bol totiž na cynického doktora naozaj ako stvorený, navyše mu prekvapivo rozumel. „Množstvo ľudí malo pocit, že tá postava nemala žiadny šarm. Nesúhlasím. Bol nielen očarujúci, ale aj nekonečne vtipný a som presvedčený, že v ňom bol aj určitý druh ľudomilstva!“ tvrdil.
Napriek tomu sa pre Laurieho nevyspytateľný diagnostik stal po čase nočnou morou a priznal sa, že boli chvíle, keď si cestou do štúdia prial mať autonehodu, aby si od neho aspoň na pár dní oddýchol.
„Na svete je veľmi málo vecí, ktoré by vás tešili šestnásť hodín denne každý Boží deň. Myslím, že aj sex a jedlo by sa človeku nakoniec prejedli,“ vysvetľoval svoje pocity, ktoré vyplývali aj z toho, že nakrúcanie ho rok čo rok na deväť až desať mesiacov oddelilo od rodiny, keďže manželka s dvoma synmi a dcérou zostávali v Londýne. Každý návrat domov tak boli pre neho malé Vianoce. „Bolo úžasné byť zase s nimi, ísť len tak na prechádzku so psom, počúvať hudbu,“ užíval si domácu idylu o to viac, že kým za oceánom bol Hou- som aj na ulici, na pumpe a v obchode, jeho rodnú krajinu seriálový ošiaľ obišiel. Doma tak mohol byť sám sebou, pretože schopnosť nájsť v sebe mizantropa, ktorý fungoval v duchu svojej najcitovanejšej vety – neberte to osobne, ale nemám nikoho rád – bol len jeden z jeho talentov.
Okrem herca sa v ňom totiž skrýva rovnako úspešný spisovateľ a muzikant.
A po poslednej klapke svojho osudového Housa sa presne tomu rozhodol venovať. „Rád by som totiž aspoň chvíľu robil niečo, čo zahŕňa nosenie vlastného oblečenia,“ zasmial sa muž, ktorý síce pripustil, že niečo „housovského“ by sa v ňom našlo, ale v skutočnosti je niekto iný. „Zrejme mám aj ja svoje mizantropické dni, alebo aspoň hodiny, keď som ušomraný a protivný. Ale aj keď to možno neukazujem, verte mi, v skutočnosti mám ľudí rád.“
