Tak dnes robím prvýkrát v živote rozhovor s niekým, kto má prezidentské vyznamenanie...To musí byť skvelý pocit dostať za svoju prácu ocenenie od prezidenta.
A potom tej závisti, čo sa vám dostane (smiech)... Ale veď vieme, kde žijeme a kto okolo nás žije, treba to počúvať jedným uchom dnu a druhým von.
Ale zas je veľa ľudí, ktorí sa z vášho úspechu tešia a doprajú vám ho.
Áno, a tých je oveľa viac, to ma teší.
A ako to teda prebieha? Prídete, všetci ste pekne oblečení, tvárite sa slávnostne...
Príjemné bolo to, že pán prezident si nás všetkých ocenených pred ceremóniou zavolal, sedel medzi nami a hovorí: „Vidíte, už mi nohy neslúžia. Ale štát sa nohami neriadi, štát sa riadi hlavou a tú mám, pánboh zaplať, v poriadku.“ Sám nám prízvukoval, že vyznamenania dostávame jeho rukami od ľudí, ktorí majú našu prácu radi a robí im radosť...
Čo presne je to vyznamenanie?
Dostal som veľkú medailu, diplom a taký malý odznačik, ktorý môžem nosiť tak, ako maturanti nosia zelenú stužku. Pekne doma schované, pod klavírom.
Ja myslím, že takéto ocenenie je pre vás veľkou motiváciou ďalej pracovať, predsa, už by ste si mohli užívať dôchodok.
To máte pravdu, ja už do dôchodku patrím, ale mám toľko energie, že si neviem predstaviť len tak sedieť doma a kŕmiť vtáčiky.
Tak ten, kto vstáva každé ráno pred štvrtou, má rozhodne energie na rozdávanie...
V zime to nie je také romantické, tie východy slnka zďaleka nie sú také pekné ako v iných ročných obdobiach. To stojím pri okne a vyzerám ho do aleluja (smiech)... Ranné vtáča som odmalička, budím sa okolo štvrtej a vtedy urobím aj najviac práce. Dám si zelený čaj, mám jeden taký obľúbený, žemľu s maslom a so šunkou a fungujem. A večer, keď slnko zapadne, sa mi baterky okamžite vybijú a je zo mňa unavený čert. Film, ktorý sa začína dvadsať minút po dvadsiatej hodine, ja už nikdy nevidím (smiech).
Nedávno bola v kinách vaša ostatná rozprávka Čertoviny a vraj chtiac-nechtiac vznikla ako reakcia na rozprávky, ktoré ste videli počas Vianoc v televízii a veľmi sa vám teda nepáčili...
Presne tak to bolo. Bola to rozprávka, ktorá sa volala Slíbená princezna, a tá sa mi teda naozaj nepáčila. Prvé slová, ktoré kráľovná vyslovila, boli, tá koruna je ťažká ako krava. Chápete to? Zlatovláska vyzerala ako balkánska teroristka, tie jej dvorné vyzerali ako z E55, a to hovorím veľmi slušne, bolo to strašné. Rozprávka je prekrásny útvar, ktorý má svoje zákonitosti, nemôžete s nimi veľmi manévrovať, to nejde. Je to dané, je to príbeh, tu je dobro, tu je zlo, dobro musí zvíťaziť, lebo veď je to rozprávka, ale napínavé to má byť do konca. Deti musia fandiť láske, a to je celé. Tam sa nemá čo vymýšľať, žiadna psychológia, filozofia, ktorou sa to niekto snaží ozvláštniť. Nietzsche sem, Kant tam, Schopenhauer alebo Freud... To tam predsa nepatrí.
K tomu pekné obrázky...
Iste. Kostýmy, pekní ľudia, krásna príroda. To má byť rozprávka... Ja fakt nechápem, ako nám môže nejaký kritik vyčítať, že máme v rozprávke zábery na gýčovito zlaté lány klasov na poli. Že to je teda škandál. A čo má akože v rozprávke byť? To mi niekedy rozum zastáva.
Dôležité je, že ľuďom sa to páči.
Presne tak, veď pre nich to robíme. Nech sa k rozprávke vracajú aj po rokoch, ako k Princezne ze mlejna a k ďalším.
Sledujete aj americké disneyovky? Výpravné, veľké rozprávky?
Ja by som chcel mať na nakrúcanie ich rozpočet. To je peňazí, to vám poviem, za to by sa pracovalo. Neviem, mne sa ten americký prístup veľmi nepáči. Pozerám Krásku a zviera, desať minút tam tancujú vidličky, lyžičky, hrnčeky, ja na to kukám a hovorím si, čo to je? Prečo ma to má baviť?
Aký ste typ režiséra? Pokojný alebo ten, čo kričí, aby mal na pľaci rešpekt?
Aj keď som v znamení Býka, som pokojný typ. Všetci ľudia v štábe majú takú náladu, s akou sa ráno na filmovačke objaví režisér. Keď prídete usmiaty ako slniečko, vystískate sa s nimi, vybozkávate ich, privítate sa milo, opadne z nich napätie aj stres a robí sa výborne. Nepotrebujem kričať, predvádzať sa, aby som si vydobyl autoritu, aj keď mám kritické poznámky, robím to bokom medzi štyrmi očami...
A keď potrebujete scénu natočiť ešte raz, aby bola lepšia, pochválite, ale dáte zopakovať.
To robíme všetci, herci to pochopia. Ale keď som napríklad robil Babovřesky alebo trilógiu Slunce, seno... s babkami z dediny, ktoré často nevedeli, ktorá bije, a pri niečom nepodarenom som prevrátil očami a babka to videla, to bol koniec. Kričala, že ona nám to kazí, že ide preč, že ona to teda nevie, a tam som musel zapojiť všetky svoje sily, aby ostala a dala mi ešte jednu klapku. S nimi sme vždy robili „varianty“, tak sa im to páčilo, mali pocit, že neopravujeme, ale kreatívne hľadáme to správne zobrazenie.
V Slunce, seno a pár facek pozerali vaši hrdinovia náboženský film a kúsky pornofilmu. Vraj aj toto všetko ste museli nakrútiť vy...
Áno, vtedy neexistovala možnosť, že by sme si niekde požičali kúsok filmu, museli sme si to vyrobiť. Tak som vzal z Barrandova kostýmy, doviezol ich do Hoštic, obliekol do nich kamarátov, susedov, dal som im na papieriku foneticky napísané talianske vety, ktoré mali hovoriť, a v chráme vo vedľajšej dedine sme točili kúsok toho filmu Umučenie svätého Sebastiána... No a potom som požiadal pána, ktorý sa v tom čase v Česku živil dabovaním filmov, robil to jedným hlasom, to si asi pamätáte zo začiatku éry videokaziet, aby mi to nadaboval a aby už bol teda dosť otrávený.
A potom to porno...
To som mal z Prahy objednaných dvoch pánov a dve dámy, ktorí sa v tomto odbore vedeli pohybovať. Lenže dámy neprišli, ani nedali vedieť, asi mali nejakú súrnu prácu...Tak som zašiel k susedom, o ktorých som vedel, že to budú brať športovo, tí mi požičali svoju dcéru, tá zobrala kamošku a natočili sme to. A o dva dni dofrčali policajti, že teda dostali upozornenie, že nakrúcame porno. Ja im hovorím, áno, nakrúcali sme porno, také socialistické, nemajte strach, oni stuhli, že som sa hneď priznal, chceli to okamžite vidieť a keď sme im to pustili, sklamane vraveli, že tam nie je nič vidieť... A ja som sa smial, že veď hovorím, že sme nakrútili také socialistické. Tie dievčatá sa na druhý deň na diskotéke pochválili, čo robili, a nejaký dobrák s tou informáciou bežal do Prahy...
Do Hoštíc ešte stále cestuje toľko ľudí, aby videlo dedinu, kde sa nakrúcala táto trilógia?
Stále. Aj Slováci... Keď bola Kelišová ešte nažive, tak ich sprevádzala, oni boli hotoví, fotili sa s ňou... Dnes im aj domáci radi ukážu, kde sa čo nakrúcalo, aj u mňa niekedy, keď som doma, zazvoní zvonček pri dverách a keď mám čas, tak sa ľuďom povenujem.
Málokto vie, že ste študovali strednú školu vo Francúzsku... Hovoríte po francúzsky?
Tu nemám veľmi s kým... Ale to viete, že sa dorozumiem dobre. Mal som šťastie, keď v roku 1968 prišlo také to politické uvoľnenie, Pražská jar a otvorili sa možnosti štúdia vo Francúzsku. Ja som študoval na gymnáziu v Strakoniciach, na humanitnom odvetví, raz prišiel riaditeľ školy na hospitáciu, na hodinu francúzštiny, ja som sa hlásil a on sa potom spýtal, či by som nechcel ísť študovať do Francúzska. To som mal 16 rokov, ja som dovtedy nebol sám ani v Prahe! Prihlásil som sa na výberovky, tie som urobil, a tak som až do dvadsiatich študoval vo Francúzsku.
Ale to nebolo nič, čo by vám mohli rovesníci závidieť, žili ste tam v prísnom režime.
To vám poviem. Na izbe nás spalo 44 chlapcov. Viete si to ráno predstaviť? (smiech) Sprchy sme mali povolené len vo štvrtok a v sobotu...
Prečo, preboha?
No, neviem, to boli Francúzi. Poliali sa chanelom a vyrazili do sveta (smiech), sprchu nepotrebovali. My sme koľkokrát rozbili okno a chodili sme sa sprchovať „na tajňáša“, potom sme dostávali tresty, no bolo to niekedy divoké. Tam fungoval školský poriadok snáď ešte z roku 1865, ako na vojne. O šiestej ráno rozsvietili, rýchlo sa umyť v umývadlách, čo boli pozdĺž steny, a aj keď sme možno do deviatej, do desiatej nemali školu, museli sme sedieť v knižnici a tam si čítať alebo niečo písať. To isté popoludní, aj keď sme mali všetko hotové, do pol ôsmej večer sme museli čušať v študovni. Potom večera, potom zas študovňa, o pol desiatej nás vyhnali do izby a do pol hodiny zhasli.
Čo na to hovorila vaša mama?
Ježiš, tá to netušila, že žijem v takom režime. Tá žila v sladkej nevedomosti.
