Zdroj: Monika Macháčková

Monika Macháčková: Lebo v Čičmanoch je najlepšie!

O tom, kde sa Monike Macháčkovej najlepšie píše, už viete. Ale o tom, aké čaro v sebe skrýva chalupa v Čičmanoch a čo všetko ju tam v lete čaká, sa dozviete v našom blogu.

Vôbec sa netajím tým, že najradšej som v Čičmanoch. Spomínam to do omrzenia vo všetkých rozhovoroch, aj fanúšikovia na mojej facebookovej stránke si už zvykli, že občas zverejním nejakú súkromnú fotografiu. Áno, milujem to tu! A preto o našej chalúpke v čarokrásnej dedine budem stále hovoriť. A rada.

Môjmu mužovi zo žartu hovorievam, že som si ho vzala iba kvôli nej. Tak dobre, iba kvôli nej nie, ale ak by som mala vymenovať desať dôvodov, pre ktoré som sa za neho pred takmer 24 rokmi vydala, asi by som ju tam zahrnula. On už si na tieto moje žarty zvykol, nehnevá sa za to na mňa. Bola to láska na prvý pohľad. S ním, aj s chalúpkou.

Keď sme sa zoznámili, patrila drevenica z roku 1922 jeho rodičom, ale po pár rokoch nám ju darovali. Oni ju zachránili, keď ju v roku 1973 kúpili. Bola to ruina, ale vďakabohu, zo zrúcaniny urobili rozprávkové miesto. A my sa ho snažime ďalej zveľadovať. Dokonca som sa naučila maľovať čičmianske ornamenty, aby som ich mohla pravidelne obnovovať.

Zdroj: Monika Macháčková

Vždy, keď sa objaví pár dní voľna, utekáme sem. Tu sa inak dýcha, inak spí, inak myslí. A ani únava mi neprekáža. Lebo celý deň môžeme niečo robiť, rýpať sa v kúsku záhradky, niečo natierať, ukladať drevo, kosiť, ísť do lesa. Alebo si vyložiť ležadlo na trávnik a len tak pozerať do neba.

Okrem toho, že sa tu môj mozog a telo prepnú do úplne iného systému fungovania, celkom sa mi tu darí písať. V poslednej fáze dokončovania nového rukopisu sem vždy sama utečiem od rodiny a civilizácie. Píšem niekedy aj 18 hodín denne. Čas nehrá rolu, pretože sa vo mne niečo prepne a ja fičím. Iba boľavý chrbát mi občas pripomenie, že by som sa mala postaviť, prejsť sa a ponaťahovať stuhnuté svaly. Alebo, tak ako keď som dokončovala v marci Zlodejku otcov, že treba priložiť do pece.

Tohoročný marec bol pekelne studený a preto som kúrila ostošesť. V starodávnej kuchynskej peci. Kto pozná praskot ohňa z takejto pece, dá mi za pravdu, že to je paráda. Hotová meditácia. Potom stačí ešte voňavá sviečka, veľká šálka dobrého čaju a idem na to.

Zdroj: Monika Macháčková

Neviem vám popísať, čo sa deje, keď píšem príbeh, sama tomu nerozumiem. Na začiatku si vymyslím kostru príbehu. Kto, čo, prečo, za čo, s kým, kam... Ale pri písaní sa začne niečo diať. Akoby som príbeh nepísala ja, ale niekto iný mojimi prstami. Často si hovorievam, že takto je to nejaké čudné. Že by som mala nejako uvedomelejšie pracovať, premýšľať a vedome kreovať svoje príbehy. Ale nejde to, vždy ma tá zvláštna sila ovládne a robí si, čo chce.

A tento proces sa mi pod hrubými drevenými hradami v našej prednej izbe darí najlepšie. Ak dopisujem knihu v lete, tak sa vynosím von, pod slnečník. Čaj vymením za nejaký fajn chladený drink, nad hlavou mi štebocú vtáci. Trochu počuť vravu a hudbu z neďalekého penziónu, alebo vresk cirkulárky a štekot psov od susedov. Ale to nevadí, to na dedinu patrí. A ja som mysľou i tak niekde inde.

Lietam v krajine fantázie a bavím sa. Písanie je pre mňa zábava, z ktorej som si mohla urobiť živobytie. Je to obrovský dar za ktorý som vďačná. Ja sa bavím pri písaní, a verím a dúfam, že moje čitateľky /aj pár čitateľov/ sa bavia pri čítaní. Kým to takto bude fungovať, budem šťastná a spokojná.

Zdroj: Monika Macháčková

A teraz sa už musím s vami rozlúčiť, idem pooberať maliny a variť.

Evitovky za najlepšiu cenu objednávajte tu: 

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania svetevity.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.