Keď som ho stretla, bola to láska na prvý pohľad. Naozaj to existuje. Raz som sa rozhodla, že sa v škole vyhnem posledným dvom hodinám. Vymyslela som si tuším zubára, ono to v našej škole vôbec nebolo jednoduché, boli sme strážení ako v Bielom dome... No a do autobusu, ktorým som cestovala, nastúpil ON. Blond vlasy, modré oči. Aj ja som ho zaujala, prihovoril sa mi, vystupovali sme spoločne a dohodli sme sa, že sa stretneme na kolotočoch, ktoré vtedy u nás v meste boli, že prídem hneď, ako sa naučím. Lenže mama ma vtedy nepustila a ja som ostala sklamaná s vedomím, že ho už nikdy neuvidím... Znie to možno smiešne, ale týždne som chodila ako bez duše, nevedela som na neho zabudnúť.
Keď sme sa znovu stretli, už sa nedalo cúvnuť. Boli sme zamilovaní, on bol mojím celým svetom, trávili sme spolu celé dni, čo sa dosť nepáčilo mojim rodičom, ktorí boli veľmi prísni. Tak ako dedko, u ktorého Peťo býval, nám fandil, tak bol môj otec proti nášmu vzťahu. Dennodenne sme sa kvôli nemu hádali, keď som prišla večer domov, jeho predstava o mojom živote bola jasná – že budem po škole s mamou robiť účtovníctvo, že im budem prispievať na domácnosť a vydám sa až v štyridsiatke za nejakého hlupáka z dediny. Naše hádky boli čoraz častejšie, až mi raz povedal, že keď nebudem rešpektovať jeho pravidlá, mám sa zbaliť a ísť. Ja som sa zbalila a išla. Večer o pol desiatej som zazvonila pri dverách bytu Petrovho dedka.
V tú noc sme s Petrom zaspali až o tretej ráno. Vedeli sme, že chceme ostať spolu. On si vybojoval, že ostanem u neho bývať, ja som bola ochotná vzdať sa školy, aby sme dokázali vyžiť. Vtedy nastúpila na scénu Petrova mama, ktorej ho zobrali a dali do výchovy dedkovi, lebo ho týrala. Robila randál, hystérie, nesúhlasila s tým, aby sme boli spolu, a keď sa dozvedela, že sa chceme vziať, zúrila najviac na svete. V jednom momente po mne hodila aj popolník, ktorý ma minul, lebo ho zachytil Peter. Ako v telenovele... Vlastne, všetci boli proti. Vraj sme príliš mladí, nemáme školy, nepoznáme sa... Ale my sme svadbu mali. Malú, tajnú. My a dvaja svedkovia.
Prvé tehotenstvo sa skončilo príliš skoro. O tom ďalšom sme až do piateho mesiaca nikomu nepovedali, bála som sa, aby sme o dieťatko znovu neprišli. No vyšetrenia postupne ukázali, že bábätko je vážne choré, diera v srdiečku, zdeformovaná chrbtica, ručičky aj nožičky... Lekári tvrdili, že neprežije ani pôrod, tak sme sa ho po dlhých debatách vzdali. Najťažšie rozhodnutie v mojom živote... Slzy, bezsenné noci, výčitky svedomia. Ale stalo sa.
Vyšetrenia, ktoré sme potom absolvovali, ukázali, že môžeme mať spolu zdravé deti, tak sme sa rozhodli dať si pauzu a skúsiť to potom znovu. A podarilo sa. Simonka sa narodila krásna, zdravá, rok a pol po nej Kevin a potom Samko a Timotej. Robia nám veľkú radosť, nahrádzajú nám rodinnú pohodu, ktorú sme nemali od ostatných. Keď zomrel Petrov dedko, nedali nám vedieť deň pohrebu, to bola pre nás veľká rana, odvtedy sú pre nás cudzí ľudia. Sem-tam nám deti postráži moja mama, aby sme si my dvaja oddýchli a nabrali sily, ale najviac sa spoliehame jeden na druhého. Lebo to, čo nás spája, je skutočná láska.
