Stať sa mamou bol môj veľký sen. O to väčší, že sa nám dlho nedarilo „zamiešať“ na naše vytúžené klbko šťastia. Napokon sa to stalo. Tehotenstvo prebehlo relatívne bez komplikácií, pôrod bol však ťažký. Šestonedelie som zvládla iba vďaka mužovi. No asi po troch mesiacoch som si už na kolotoč okolo dcéry zvykla a ako-tak sa otriasla z najhoršieho a tešila sa z jej prvého úsmevu.
Návrh, ktorého som sa obávala
„Myslíš, že by sme už mohli?“ pritúlil sa ku mne v jeden večer môj manžel. Milovanie mi chýbalo, túžila som po ňom dokonca už pár týždňov. Mohla som mu to dávno naznačiť či povedať a obnoviť náš intímny život, lenže som to jednoducho nedokázala. Napriek túžbe aj faktu, že som bola fyzicky v poriadku, som v sebe mala obrovský blok, ktorý zo dňa na deň silnel. A aj v ten večer som sa od Daniela odtiahla. Problém bol nielen v únave, ktorú som si pred ním nechcela priznať, lebo som sa chcela ukázať ako milujúca mamička, ale aj v mojej postave. Vyzerala som hrozne! Bola so skrátka tlstá. Pri každom pohľade do zrkadla, v ktorom som len s veľkým odporom pozorovala svoje nové popôrodné telo, pri každom dotyku pri sprchovaní, pri každom dojčení, keď som videla svoje prsia, som bola nešťastná. Vôbec som netušila, kedy a ako to zvládnem napraviť, aby som sa znovu začala páčiť sama sebe a prestala sa desiť chvíle, keď by ma mal nahú vidieť znovu môj manžel. Navyše, vyčerpanosť, ktorú som cítila, sa ani nedá opísať slovami. Byť matkou je náročné. Strašne náročné. Svoje dieťa ľúbite, ale niekedy skrátka nevládzete fungovať. Je to jeden kolotoč, z ktorého vám je niekedy až do plaču. Hoci sa veľa matiek tvári, že ony to zvládajú s prehľadom. Aj preto som sa cítila mizerne, lebo som si myslela, že ja jediná to nezvládam.
Nepríťažlivá a zničená
A Danielovi to, samozrejme, neuniklo. Vyvliekala som sa totiž zo všetkých situácií, ktoré hrozili fyzickou blízkosťou alebo mojou odhalenou nahotou. Začala som sa zamykať v kúpeľni, prestala doma chodiť len v bielizni, kedysi obľúbené tesné topy som vymenila za voľné tričká a spať som chodila zásadne buď dlho po manželovi, alebo skoro pred ním, hoci mi z toho bolo smutno a uvedomovala som si, že by som ho konečne mala prijať aj ako milenca. Chýbalo mi objímanie, maznanie, jeho tesná blízkosť. Keď som však čo i len kútikom oka zazrela svoje povolené svaly na bruchu alebo si letmým dotykom nahmatala ešte stále nezahojené praskliny na bokoch a stehnách, bolo mi hrozne. A s tým, čo som „ponúkala“, som jednoducho nedokázala predstierať vzrušenie. Pri predstave, že by sa ma manžel, zvyknutý na celkom iné, pevné a pekne vytvarované telo, mal dotknúť, totiž vždy odišlo. Bola som presvedčená, že taká, aká som, som preňho nemohla byť príťažlivá. A tak som sa zmietala medzi pocitmi nenávisti voči sebe, túžby, potreby sa zo všetkého vyrozprávať a zúfalstva z toho, že sa mi nedarí svoje telo zlepšiť. Veď po dojčení, prebaľovaní, chodení na prechádzky, udržovaní domácnosti som mala všetkého plné zuby. Kdeže ešte cvičiť?!
Článok pokračuje na ďalšej strane