Odjakživa ste boli taký podnikavý?
Nebáť sa mi bolo vždy vlastné. Začalo sa to v deň mojich 18.narodenín, keď som sa odsťahoval od rodičov. Podnikať som začal, keď som mal šestnásť rokov. V siedmej triede na základnej škole som vydával školský časopis. Nikdy som sa nebál snívať a ísť si za svojimi cieľmi. Neuveriteľne emočné stretnutie som mal s tvorbou skupiny Fleetwood Mac a vedel som, že to je môj osud, chcel som pracovať s hudbou. Podarilo sa mi to i napriek tomu, že nemám takmer žiadne hudobné vzdelanie, ak nerátam ZUŠ-ku. Vyplnil som dieru v zábavnom priemysle.
Čomu sa venovali vaši rodičia?
Otec chvíľu obchodoval s obilím, ale v 22.rokoch išiel do Povstania, kde prišiel o nohu. V 68-mom chcel podnikať, ale prišla sovietska invázia, takže to nevyšlo. Zrejme ako syn staršieho otca, ktorý bol navyše invalid, som mal okamžitý hlad po veciach, ktoré som videl, že ostatní majú a ja nie.
Keď vyrastáte v nedostatku, hoci nie úplne na hranici chudoby, žeby sme nemali čo jesť, poznačí vás to. Na strane druhej som bol šťastný, že som mal možnosť študovať a vzdelávať sa. Na strednej škole som čítal Voltaire, Schopenhauera a ďalších, takže ešte pred nástupom na vysokú školu som mal celkom slušný intelektuálny základ, ktorý vo mne vytvoril stabilitu a mal som sa o čo oprieť. Nehovoriac, že som v osemnástich rokoch už plynule hovoril po rusky, nemecky a anglicky. Mal som tým dosť veľký náskok pred svojimi rovesníkmi.
Mama sa čomu venovala?
Nechcem hovoriť o mame.
Aj vaši synovia odišli z domu takto skoro?
Áno. Starší dokončuje umeleckú školu v Holandsku. Mladší býval na internáte a bol prijatý na umeleckú školu v Berlíne, ale z viacerých dôvodov sme sa zhodli, že bude lepšie, keď tam nenastúpi. Momentálne je teda doma, zamestnal sa a hľadá sa, čo bude ďalej robiť počas svojho „gap year”.
Ste radi, že deti sú po vás a láka ich cudzina?
Áno. Keby zostali, bola by to chyba. Keď staršieho odprevádzam na letisko, vždy mám zovreté hrdlo. Ale hovorím si, že horšie by bolo, keby som to takto necítil, mal by som ho doma v detskej izbe, mastil by playstation a večer by sa potĺkal po Bratislave.
Mnohí vás označujú za lovca talentov. Objavili ste napríklad speváčku Ruslanu, od začiatku vysielania šou Česko Slovensko má talent sedíte v porote. Na čo majú talent vaši synovia?
Starší je klavirista a mladší spevák a game designer. Má absolútny hudobný sluch.
Čaká ich teda hudobná kariéra?
Nateraz sa rozhodli, že sa tým nebudú zaoberať. A keďže my nie sme žiadna hudobnícka rodina, k ničomu ich ani nenútim. Obidvaja sú veľkí makači a detailisti po manželke. Sú pre mňa inšpiráciou.
Na čo máte talent vy?
Na nič. Možno viem rozprávať príbehy, ale to je asi tak všetko.
Určite však máte talent vymýšľať nové veci. Jednou z nich je aj aplikácia Booyang, prostredníctvom ktorej šikovní ľudia môžu prezentovať svoje schopnosti.
To už nie je. Mal som plán rozšíriť to cez Ukrajinu do sveta, keďže práve Ukrajinci sú veľmi kozmopolitný národ. Prišla vojna a všetko padlo. My sme do projektu investovali niečo vyše 1,5 milióna eur. Postavili sme ho na nohy. Fungovalo to. Vďaka úspechu som našiel v Amerike investora, ktorý do tohto startupu išiel investovať milión dolárov.
Beriete to tak, kde jeden biznis končí, ďalší začína?
Keď skončí jeden biznis, mám pripravený druhý, tretí, štvrtý. Verím v absolútnu náhodu. Všetko je len náhoda. Takéto vnímanie mi poskytuje ľahkosť, tým pádom sa nestresujem. Keď som pred 30 rokmi dokázal zarobiť peniaze, prečo by som to nemal dokázať dnes, keď mám viac skúseností, precestoval som svet, vyhrabal som sa zo škandálu, ktorý by mnohých pochoval, žil som v mnohých krajinách Európy a momentálne robím biznis na dvoch kontinentoch sveta?
