Keď sa povie štvrté štádium onkologického ochorenia, každý si predstaví ten najhorší scenár. Je to naozaj tak?
Je pravda, že toto štádium ochorenia je svojím rozsahom a závažnosťou oveľa väčší strašiak, ako keď sa povie o malom nádore, ktorý sa vyoperuje a všetko je v poriadku. Väčšinou je to tak, že pri štvrtom štádiu ochorenia je pacient konfrontovaný už s doživotnou liečbou a lekár sa stáva vlastne aj jeho spoločníkom. Určite je to teda vážnejšie ako lokálna forma ochorenia.
Vo všeobecnosti platí, že prevencia zachraňuje životy a žena, ktorá pravidelne navštevuje lekára, sa môže ochoreniu vyhnúť, prípadne má väčšiu šancu na uzdravenie, ak sa na nádor príde v prvom štádiu. Ale vieme, že nie vždy je to tak a platí to údajne „len“ u dvoch tretín pacientok...
Tá jedna tretina pacientok sú ženy, ktoré sú v rámci karcinómu prsníka v metastatickom štádiu, čo znamená, že ochorenie je aj v iných orgánoch, nielen v prsníku. Z tej jednej tretiny je časť pacientok takých, ktoré už od začiatku mali metastatické ochorenie. Ďalšia časť sú ženy, ktoré síce na začiatku mali včasné štádium nádoru prsníka, ale potom sa im choroba vrátila ako metastatické štádium. A sú medzi nimi aj ženy, ktoré zanedbali prevenciu, prišli neskoro, choroba už nabrala svoje obrátky a prešla do metastatického štádia. Časť žien má naozaj osudovú smolu a s tým sa nedá urobiť nič.
Čiže aj napriek tomu, že chodia poctivo na prevenciu, chorobe nezabránia?
Presne tak.
Naozaj je ten nádor taký agresívny, že sa za rok dokáže dostať do zlého štádia?
Môže to tak byť. Pri nádoroch prsníka sú rôzne histologické podtypy. Tak ako my, ľudia, sme rôzni, aj nádor akoby mal rôzne tváre. Čo sa týka biologickej agresivity, niektoré sú prognosticky dobré, ale pri niektorých už od začiatku vieme, že prognóza vyzerá zle. Pretože parametre poukazujú na to, že nádor sa bude správať agresívne. A skutočne sú to tie nádory, pri ktorých aj napriek tomu, že žena príde s malou hrčkou v prsníku, už rozmýšľame, či nie je pokročilá, či nemá vzdialené metastázy, pretože vieme, že ten nádor je taký.
Koľko ročne pribudne žien s karcinómom prsníka?
Asi tritisíc.
V akej vekovej kategórii máte najviac pacientok?
Je to rôzne. Gro mojich pacientok je medzi 45. a 70. rokom života, ale mám aj mladšie i staršie pacientky. V podstate nádor prsníka môže ženu postihnúť v ktoromkoľvek veku. Najrizikovejšie obdobie je však okolo menopauzy, keď nastávajú veľké hormonálne zmeny, teda medzi 45. a 55. rokom veku života. Sú však aj mladšie pacientky – to sú väčšinou tie rizikové, a tiež máme aj staršie ženy, u ktorých sa síce hovorí, že nádor už nie je taký rizikový, ale klinické skúsenosti nám ukazujú, že aj ony mávajú niekedy rizikové typy nádoru.
Hovorí sa o rôznych rizikových faktoroch, či naopak, tých ochranných, ako napríklad dlhodobé užívanie hormonálnej antikoncepcie, dojčenie či počet pôrodov. Je to naozaj tak?
Áno, je to dokázané. V zásade tie situácie v živote ženy, ktoré vedú k zvýšenej hladine ženského pohlavného hormónu, teda hyperestrogenizmus, sa považuje za rizikový faktor.
Čo presne to znamená?
Žena, ktorá začína skoro menštruovať a neskoro má menopauzu, akoby bola dlhšie obdobie vystavená estrogénu a má zvýšené riziko vzniku nádoru prsníka. Gravidita sa síce považuje za ochranný faktor, ale jej význam ako ochranného faktora stúpajúcim vekom prvej gravidity klesá. A to isté platí aj o dojčení. Napríklad ak žena porodí v štyridsiatke, na zmeny v prsníku, ktoré nastávajú počas gravidity, už telo nedokáže tak pružne reagovať. Takže áno, väčší počet pôrodov ochráni ženu pred rakovinou, ale len ak porodí v skoršom veku. Podobne je to aj s laktáciou. Čo sa týka potratov, tam sa nedokázalo, že by to bol jednoznačný vyvolávajúci faktor, i keď aj tam nastáva prudká hormonálna zmena. S nádorom prsníka súvisí aj počet menštruačných cyklov, ktoré si žena za svoj život prejde.
A čo genetika?
Je ďalším veľkým okruhom, ktorý súvisí s nádorom prsníka. Šesť percent zo všetkých nádorov je geneticky podmienených mutáciou génov BRCA1, 2 tak, ako mala Angelina Jolie. Na dedičnosť poukazuje prítomnosť nádoru prsníka a vaječníka u blízkych príbuzných (matky, starej mamy), nádor v oboch prsníkoch alebo nádor prsníka u muža či tzv. triple negatívny nádor – histologicky agresívny podtyp, v tejto skupine nádorov je až 20 percent dedične podmienených.
K rizikovým faktorom okrem hyperestrogenizmu a genetiky patria aj faktory životného prostredia a životného štýlu ako fajčenie, ionizačné žiarenie, obezita.
A čo stimulácia pred umelým oplodnením? Aj pri tom žena užíva vysoké dávky hormónov.
Mám aj pacientky, ktoré sú po umelom oplodnení s agresívnym typom nádoru. Jediný vyvolávajúci faktor to nie je, veď žien, ktoré podstúpili in vitro fertilizáciu je skutočne veľa. A žena túžiaca po dieťati spraví aj nemožné.
Ženy, ktoré absolvovali liečbu karcinómu prsníka tvrdia, že prvú vetu lekára si zapamätajú na celý život. Uvedomujú si to vôbec lekári? Ako prijmú verdikt vaše pacientky?
Ku mne prichádzajú väčšinou pacientky, ktoré svoju diagnózu už poznajú, čiže nie som prvá, ktorá ich konfrontuje s tým, že sa jej zmenil život. Ale veľakrát si to pripúšťam, napríklad keď idem za mladou ženou, vtedy si poviem, keby som to bola ja... Je to vec, na ktorú sa človek nepripraví, podobne ako na rodičovstvo, i keď tomu sa človek na rozdiel od choroby nebráni. Ťažké rozhovory sú, keď oznamujem ženám počas sledovania, že majú metastatickú chorobu. Som si vedomá, čo všetko to pre ne bude ďalej znamenať.
Je rozdiel, keď to máte povedať staršej, zrelej žene alebo mladej žene, ktorá má doma malé deti?
Nie je v tom rozdiel. Myslím si, že život si hájime v každom veku. Jasné, že človeku ťažšie padne, aj emočne sa ma viac dotýka, keď to hovorím mladej žene, je mi to viac ľúto. Som však presvedčená, že aj ja, keď budem mať 65 – 70 rokov, budem tu ešte nejaký čas chcieť byť. Každý vek je správny.
Akú majú prognózu?
Priemerné prežívanie pri hormonálne pozitívnych nádoroch je aj viac rokov. Máme pacientky, ktoré sú na hormonálnej liečbe sedem až desať rokov. U triple negatívnych je to menej, jeden až dva roky. Niektoré pacientky nechcú poznať svoju prognózu, nechávajú život plynúť. Iné práve naopak. Vtedy som otvorená, veď v súčasnosti nie je problém nájsť informácie na internete.
Prekvapila vás niekedy reakcia pacienta, že ste ho neodhadli správne?
Myslím si, že ženy v ambulancii sú statočné, máloktorá dá emócie najavo. Veľakrát je to aj taký prvotný šok, chvíľu trvá, kým to človek prijme. Emócie a slzy prídu neskôr, za dverami ambulancie.
Priam šokujúce pre mňa bolo zistenie, že mnohé ženy s ochorením bojujú samy, bez toho, aby to vedeli ich blízki. Často manžel či deti ani netušia, že žena prechádza ťažkou liečbou. Stretávate sa s tým aj vy?
Stretávam sa s tým. Neviem, či je to časté, ale aj keby to boli len tri ženy, čo ich je v skutočnosti viac, tak si myslím, že je to vysoké číslo. Je to ťažký boj a keď ho má žena pretrpieť sama, musí to byť extrémne ťažké. Neviem, či je to preto, že sa hanbia, čo mimochodom vôbec nie je opodstatnené, ale niektoré ženy tak boli vychovávané. Prípadne nechcú obťažovať a zaťažovať svoje okolie, čo je tiež hrozné. Niektoré ženy majú napríklad strach z toho, ako zareaguje partner, prípadne deti, či nezostanú samy, či ich partner neopustí a tak aj zo strachu pred samotou si to radšej odžívajú samy.
Dá sa to vôbec? Veď po chemoterapii musí byť ženám tak zle, že mnohé nedokážu ani rozprávať, nieto sa ešte starať o domácnosť a tváriť sa, že je všetko v poriadku.
Ja si to neviem predstaviť. Viem si však predstaviť, že tie ženy nakladajú práčku do poslednej chvíle. Neviem, či to však nesúvisí aj so súčasnou feminizáciou spoločnosti. Pretože medzi tými ženami je mnoho takých, ktoré zvládnu deti, školu, manžela, domácnosť, niektoré aj prácu a medzitým si odbehnú na chemoterapiu. Lebo my ženy sme také...
Mnohé ženy majú ťažké srdce na obvodných gynekológov, pretože aj napriek tomu, že poctivo chodili na prehliadky, lekár si nevšimol hrčku, prípadne ju bagatelizoval a ochorenie sa tak dostalo do štádia, ktoré je komplikovanejšie. A onkológ sa ich potom opýta – a kde ste boli doteraz?
Aj keď je to mladá žena a lekár si nepripúšťa, že by za tým mohla byť rakovina, treba na to vždy myslieť. Varovné príznaky netreba nikdy podceňovať. Nemalo by sa to stávať.
Aké sú možnosti liečby karcinómu prsníka?
Nádory sú rôzne. Sú také, ktoré reagujú na obmedzenie pôsobenia estrogénu na prsníkové tkanivo. Potom je skupina, ktorá reaguje na biologickú liečbu, ďalšia reaguje len na chemoterapiu. V zásade je to tak, že pacientky, ktoré reagujú na manipuláciu s hormónmi, by mali v prvom rade dostať hormonálnu liečbu, pokiaľ nie sú ohrozené zlyhaním životne dôležitých orgánov. Keď prestane fungovať hormonálna liečba, prechádza sa na chemoterapiu. Pacientky, ktoré dostávajú biologickú liečbu, môžu ju dostať buď v kombinácii s hormónom, ak je nádor citlivý na hormonálnu manipuláciu alebo dostávajú biologickú liečbu s chemoterapiou. Liečbu vždy vyskladáme a pacientke ponúkneme to, s čím nádor ešte neprišiel do styku, na čo si nevytvoril rezistenciu, čiže odolnosť. A tak sa vlastne vyskladá prvá línia, druhá, tretia línia hormonálnej liečby a prechádza sa na chemoterapiu – prvú, druhú, tretiu a ďalšiu líniu. A takouto skladačkou sa predlžuje život.
Akú ste mali najmladšiu pacientku?
Moja najmladšia pacientka s nádorom prsníka mala 27 rokov. Ale máme aj mladšie pacientky.
Máte aj pacientky, ktoré odmietajú klasickú liečbu a prechádzajú na alternatívnu liečbu?
Áno, mám aj také pacientky, ktoré sa rozhodli liečiť sa alternatívne. Každý máme právo vybrať si, či chceme takú alebo onakú možnosť. Ja, samozrejme, alternatívnu cestu neodporúčam. Väčšinou sa mi potom pacientky vrátia v zlom stave, často im zlyhávajú orgány a už im nemôžeme ponúknuť našu liečbu.
Je niečo, čomu by sa pacientky pri liečbe mali vyhýbať?
Väčšinou pacientkam pri chemoterapii neodporúčam doplnkové prípravky s bylinnými preparátmi, a to kvôli reakciám, ktoré s chemoterapiou majú, pretože neboli robené žiadne štúdie. Neviem odhadnúť ani efekt, ani toxicitu. Odporúčam im však viesť normálny život. Keď tancujú, nech tancujú, keď chodievali na výlety, nech chodia aj naďalej. Pri kostných metastázach sa neodporúčajú napríklad hĺbkové masáže, ale inak ženy môžu viesť normálny plnohodnotný život, do tej miery, koľko im choroba dovolí. Často ich limituje dýchavica, bolesti, komplikácie a toxicita liečby. Ale pokiaľ sa cítia dobre a chcú si život užívať, nech si ho užívajú, nech idú na dovolenky, nech sa z toho tešia.
