Lásku k vede majú v rodine
Blízko k vede a medicíne mala Monika už od detstva vďaka svojim rodičom, obaja sú lekári. „Najmä otec bol odjakživa hĺbavý, vedecky založený typ. Trávil so mnou veľa času a trpezlivo odpovedal na všetky moje zvedavé otázky. A ja som sa veruže dokázala pýtať donekonečna,“ spomína s vrúcnosťou v hlase Monika a dodáva: „Miloval svoju prácu, rovnako ako moja mama, ktorá vždy sledovala najnovšie trendy vo vývoji liečiv. Odmalička mňa aj moju sestru Andreu viedli k láske k medicíne. Andrea sa stala lekárkou, ja som však klasickú medicínu robiť nechcela. Našla som sa najprv v molekulárnej biológii, pretože mikroskopický svet ma vždy neskutočne fascinoval. Dokázala som – a stále dokážem – pri mikroskope tráviť celé hodiny bez prestávky a nevnímať čas. Od molekulárnej biológie som sa posunula k molekulárnej medicíne a dnes sa už vyslovene špecializujem na bunkovú onkológiu.“
Cesta do Oxfordu
Monika najprv študovala na Slovensku, za doktorandským štúdiom zamierila do Rakúska. „Po príchode do Viedne som trpela komplexom dievčaťa z východnej Európy. Svoju neistotu a pocit menejcennosti som sa snažila kompenzovať tak, že som tvrdo drela. Takmer každý víkend som trávila v laboratóriu až do neskorých večerných hodín,“ hovorí otvorene. No oplatilo sa. Monike sa naskytla príležitosť prezentovať výsledky svojho doktorandského výskumu na istej dôležitej konferencii, kde bol prítomný aj profesor Proudfoot z Oxfordu, ktorý sa vo svojom laboratóriu venoval regulácii transkripcie RNA. A to bola presne Monikina téma. „Po skončení prednášky som ho vyhľadala a oslovila. Vedela som, že chcem pracovať v jeho laboratóriu. Moja prednáška ho zaujala, videl vo mne potenciál a akurát mal vo svojom laboratóriu voľnú pozíciu. Ponúkol mi ju, a tak som sa ocitla v Oxforde,“ opisuje červenovláska svoju cestu na jednu z najlepších univerzít sveta. Smeje sa, že na Oxforde patrí medzi „dinosaury“. „Chodí sem pomerne veľa Slovákov a Čechov na magisterské či doktorandské štúdium, no ako profesori sme tu za tie roky ostali pôsobiť len traja.“ Monika sa na svoju pozíciu vypracovala tvrdou prácou, z ktorej nikdy nepoľavila. „Každá publikácia, ktorú vedcovi uverejní niektorý prestížny vedecký časopis, je prácou niekoľkých rokov a minimálne jedného, ak nie celého tímu ľudí. Skrýva sa za tým množstvo odriekania a mravčej práce. Množstvo experimentov, ktoré ak nefungujú, musíme prísť na to ako, prečo a kde. Vedec sa môže stokrát dostať do slepej uličky a začať odznovu. Keď som ešte robievala všetky experimenty sama, mala som obrovskú motiváciu snažiť sa o to, aby sa podarili. Teraz to mám ako šéfka laboratória jedenásťkrát horšie. Už síce nemusím vykonávať všetky experimenty sama, robím ich len výnimočne, no vediem tím jedenástich ľudí, ktorí za mnou väčšinou chodia vtedy, ak veci nefungujú. A ja ich musím riešiť,“ hovorí.
Najlepší rok môjho života
Rok 2017 bol v Monikinom živote najvýnimočnejší a najšťastnejší. Nielen z pracovného hľadiska, ale aj zo súkromného. To, čo som v tomto roku zažila, sa už nikdy nezopakuje, tvrdí. „V tom roku som už viedla vlastnú výskumnú skupinu a končil sa môj prvý grant, udeľujú sa väčšinou na päť rokov. Uchádzala som sa o ďalší, ktorý bol pokračovaním predchádzajúceho, a uvažovala som, čo bude ďalej, ak mi ho neudelia. Vtom som otehotnela. Charlotte som porodila krátko po tom, ako som sa stala mimoriadnou profesorkou molekulárnej medicíny u nás na univerzite. Tehotná som o tú pozíciu súťažila prakticky s celým svetom, v Oxforde vás nepovýšia automaticky.“ Týždeň po pôrode bola Monika opäť pri mikroskope. „Hoci oficiálne som mala nárok na šesťmesačnú materskú dovolenku, bolo to také turbulentné obdobie, že som laboratórium nemohla len tak zo dňa na deň zavrieť. Experimenty pokračovali ďalej, s mojím tímom sme mali rozpracovaných niekoľko publikácií. Ja som sa v tom čase venovala mikroskopii zložitejších experimentov a ak by som mala niekoho zaučiť, aby ma v tom zastúpil, trvalo by mi to oveľa dlhšie, než keď som si od bábätka odskočila do laboratória cez mikroskop pozrieť experiment. So Charlotte mi vtedy nesmierne pomohla moja sestra Andrea, ktorá za mnou pricestovala do Británie,“ hovorí. Monikina dcérka sotva dovŕšila dva mesiace, keď s ňou vedkyňa odcestovala do Londýna na dôležitý pohovor v ústredí Cancer Research UK. Hralo sa o veľa, závisela od neho Monikina budúcnosť. „Ocitla som sa v miestnosti s dvadsiatimi špičkovými odborníkmi na onkológiu, ktorí ma zasypávali rozličnými otázkami. Od mojich odpovedí záviselo, či mi nakoniec ďalší grant udelia. Ja som však dokázala premýšľať len nad tým, či sa Charlotte päť minút pred tým, než som vošla do miestnosti, dostatočne nakŕmila,“ smeje sa Monika. Talentovaná vedkyňa trojmiliónový grant na pokračovanie svojho výskumu napokon získala.
Príchod dieťaťa zmenil všetko
Monika otvorene hovorí, že ak chce byť človek vedcom, musí si vytvoriť hrošiu kožu. „Sme nonstop posudzovaní, kritizovaní a odmietaní. Treba s tým rátať. Každú publikáciu posudzujú traja nezávislí recenzenti, ktorí o nej jednoducho musia napísať niečo kritické a navrhnúť ďalšie kontrolné experimenty. Každá žiadosť o grant je vabank. Hoci zatiaľ sa mi podarilo získať vždy všetky veľké granty na výskum, aktuálne prežívame ťažkú ekonomickú krízu, financií na vedu je veľmi málo a ja som sa ocitla na takej profesionálnej úrovni, že o granty súťažím s najväčšou vedeckou elitou v krajine. Konkurencia je obrovská. Nie je to jednoduché, no každý neúspech ma posúva ďalej, len si ho nesmiem pripustiť,“ opisuje zákulisie špičkovej vedy. Dodáva, že jej v tom veľmi pomohlo narodenie dcérky Charlotte. „Dieťa dodalo môjmu životu ďalší rozmer. Keď som kedysi so svojím tímom poslala do prestížneho vedeckého časopisu článok o našom výskume, na ktorom sme pracovali niekoľko rokov, a dostali sme zamietavú odpoveď, brala som to ako tragédiu. Vďaka dcére som pochopila, že život je o niečom úplne inom, a už si z neúspechov ťažkú hlavu nerobím. Jej príchod mi zmenil hodnotový rebríček.“ Asi nikoho neprekvapí, že Charlotte sa v prostredí laboratória odjakživa pohybuje ako ryba vo vode. Mikroskop patril medzi jej prvé hračky. „Keď mala päť rokov, izolovala DNA. Nedávno som sa jej pýtala, čím by chcela byť, keď vyrastie, pokrčila plecami s tým, že asi teda tou vedkyňou. Odpovedala som jej, že to hádam nie,“ smeje sa Monika.
Veda a rodinný život
Hoci vede musí človek zasvätiť telo i dušu, prekvapivo sa dá zladiť aj s materstvom a rodinným životom. „Na vedu myslím stále, žijem ňou už vyše dvadsať rokov. Nemám pomyselný vypínač, ktorým by som prepla z pracovného do rodinného života. Dieťa je však prioritou a vždy bude. Z hľadiska pracovného času je veda pomerne flexibilná. Keďže sa mi dieťa narodilo už v období, keď som viedla vlastné laboratórium, bolo to jednoduchšie. Ak by som ostala hoci týždeň pracovať z domu, nikto by to neriešil. Na druhej strane si také čosi nemôžem dovoliť. Veda je totiž veľmi súťaživé odvetvie, panuje tu veľká konkurencia a tlak, predsa len, som v Oxforde, kde sa robí na tej najvyššej úrovni. Nedá sa zlenivieť či spomaliť a povedať si: som mama, budem pracovať menej. Musela som si nastaviť životný štýl tak, aby som zvládla zladiť pracovné nasadenie s rodinou.“ Monika dodáva, že vo vede na takejto úrovni je veľmi dôležitá sebamotivácia. „Potrebujem si udržiavať rovnaké pracovné tempo, pravidelne publikovať v prestížnych vedeckých časopisoch, aby som ostala v trende a dokázala získavať ďalšie granty. Ak by som poľavila, škodila by som sama sebe. Vštepujem to aj ľuďom vo svojom laboratóriu. Nie som ten typ, ktorý by nad každým stál a kontroloval každý jeden experiment. Polovica ľudí v laboratóriu chodieva do práce o pol 9 a domov odchádzajú o piatej, druhá polovica chodieva až okolo 11, ale v laboratóriu ostávajú do druhej v noci. Nezáleží mi na tom, kedy kto robí, najdôležitejšie je pre mňa, aby boli ľudia v mojom laboratóriu produktívni a zároveň šťastní, páčilo sa im pracovať v mojej skupine.“ Monika hovorí, že každodenný kolotoč povinností doma a v práci sa dá zvládnuť, hoci neraz prežíva krušné chvíle. „Keď cestujem po svete, starostlivosť o dcéru a celá logistika ostáva na mojom partnerovi. V Británii nemáme žiadnu rodinu, zázemie, nikoho, kto by Charlotte povaroval. To je jeden z dôvodov, prečo to ženy vo vede nemajú jednoduché. Ak chcú niečo dosiahnuť, očakáva sa, že budú neustále napredovať, cestovať, stážovať. Potom strácajú zázemie, korene a ocitnú sa v krajine bez príbuzných a podpory. Ak potrebujem, aby mi niekto dcéru postrážil, a partner nemôže, musím to riešiť pestúnkou. Babysitting vychádza približne na 15 libier na hodinu, stojí teda nemálo peňazí. Snažím sa dobre vychádzať s ostatnými rodičmi z dcérinej školy, navzájom si deti strážime, organizujeme prespávačky, a to tiež neraz dosť pomôže. Charlotte má už sedem rokov, bude čoraz nezávislejšia, ale stále to dokáže byť zaberák,“ hovorí Monika otvorene. Práve preto, že na vlastnej koži pozná úskalia vedkýň – matiek, je veľkou a aktívnou advokátkou žien vo vede. „Som členkou komisie, ktorá sa snaží pre ženy vo vede vytvárať lepšie prostredie. Počas môjho pôsobenia som v rámci nášho inštitútu navrhla dve konkrétne zmeny: jedna sa týkala preferenčného využívania mikroskopov v rámci pracovného času pre ľudí, ktorí sa starajú o deti alebo príbuzných. Druhou zmenou bolo vytvorenie grantu pre rodičov, ktorí cestujú na konferencie a počas svojej neprítomnosti potrebujú financie na vykrytie extra starostlivosti o deti či príbuzných.“
Nová pracovná výzva
Monika sa okrem práce vo vlastnom laboratóriu snaží rozbehnúť dva startupy orientované na aplikovanú vedu. „Pomaly dospievam do štádia, keď si hovorím, že mám pred sebou ďalších minimálne 25 rokov pracovného života. Základný výskum ma stále veľmi baví a napĺňa, ale cítim, že potrebujem nové výzvy. Preto sa aktuálne snažím preniknúť do aplikovanej vedy. Študujem opravu poškodenej DNA, lebo to determinuje, či sa bunka raz zvrhne na rakovinovú alebo nie, a tiež má vplyv na to, ako rakovinová bunka reaguje na terapiu. Mojím snom je vytvoriť nový liek pre onkologických pacientov, ktorý by im umožnil žiť aj s rakovinou kvalitný život.“ Prečo práve rakovina? Podľa Moniky je toto ochorenie obrovská výzva, pretože rakovinové bunky sú neskutočne inteligentné a delia sa veľmi rýchlo. „Dokážu vytvárať množstvo mutácií, metastázovať, čo im dodáva výhody a často nesmrteľnosť. Ak je tam tlak z nejakej liečby, vedia ju obísť a vytvoriť rezistenciu. V biológii rakoviny existuje obrovská variabilita a celé spektrum faktorov, ktoré treba brať do úvahy.
Pred piatimi rokmi napríklad nikto nevedel o funkciách RNA v onkogenéze a teraz je to nový smer výskumu so sľubnými vyhliadkami. Dnes už využívame umelú inteligenciu pre precíznejší a rýchlejší vývoj liečiv, ktoré budú inhibovať špecifickú RNA,“ vysvetľuje vedkyňa. Zákerné ochorenie Moniku z profesionálneho hľadiska fascinuje celý život. „Chcela som sa jej venovať od začiatku svojej kariéry. Ako dvadsaťročná som začínala u profesora Altanera v Ústave experimentálnej onkológie SAV. Vpichovala som laboratórnym myšiam bunky rakoviny prsníka a keď nádory narástli, podávala som im plazmid, ktorý som pripravila v skúmavke, a nádory zmizli. V tom čase sme pracovali na génovej terapii. Ohromovalo ma to.“ Podľa Moniky je dôležité snažiť sa nájsť čo najskôr účinnú liečbu, pretože veková hranica onkologických pacientov sa ustavične znižuje. „Na rakovinu ochorie čoraz viac relatívne mladých ľudí, štyridsiatnici, päťdesiatnici. Môžu za to ultraspracované potraviny, plno chemikálií všade okolo nás, životný štýl, stres... Zároveň však žijeme dlhšie. Ak sa priemerná dĺžka života za dekádu predĺži o ďalších 5 – 6 rokov, znamená to, že jedného dňa budeme s rakovinou žiť všetci. Každý ju dostane, otázkou je len kedy. Jedna vec je ju liečiť a druhá vec je s ňou žiť. Momentálne sa celkom vyliečiť z rakoviny nedá. Dostupné a bežne podávané terapie, ako je chemoterapia a rádioterapia, v skutočnosti tiež poškodzujú DNA zdravých buniek. Preto je veľká potreba vyvinúť liečivá, ktoré budú selektívne fungovať len v rakovinových bunkách. Bude teda pravdepodobne potrebné naučiť sa s ňou žiť. A žiť s ňou pokiaľ možno čo najkvalitnejšie. Je to podobné ako s ochorením AIDS. V 80. rokoch sa diagnóza AIDS rovnala rozsudku smrti. Dnes s týmto ochorením ľudia žijú 30 – 40 rokov, hoci musia každodenne užívať lieky,“ hovorí vedkyňa.
Toto je moja priorita
Pýtam sa Moniky, ako si účinne vyčistí hlavu od takej neľahkej témy, akou je rakovina, ktorej sa venuje v rámci svojej práce prakticky každodenne. Čo jej pomáha vypnúť? „Jednoznačne Charlotte. Keď som s ňou, som len mama, a nie uznávaná vedkyňa. Skáčem s ňou na trampolíne, prechádzam sa v lese, čítame knihy, hráme na klavíri a v zime lyžujeme. Robí mi neuveriteľnú radosť byť pri tom, keď rastie a dospieva. Vidím sa v nej. Materstvo je nenahraditeľné a rovnaké sú moje pobyty doma v Trenčíne. Tie sú pre mňa úplným resetom. Času strávenému s rodinou sa nevyrovná žiaden svetový úspech,“ uzatvára.
