Tvoj zdravotný stav bol natoľko vážny, že tvoj život závisel aj od toho, či sanitka stihne prísť včas...
Dá sa to takto povedať, no našťastie vždy prišla včas. Okrem iného som mala vždy so sebou adrenalínové pero, o ktorom som bola poučená, ako ho mám použiť. Nosila som so sebou aj prednison a antihistaminiká, ako prvú pomoc. Ale tým, že nástup alergickej reakcie bol vždy veľmi rýchly, najčastejšie som si volala záchranku, kde mi podali hydrocortison a dithiaden, a následne ma odviezli do nemocnice.
Čo ti na tento stav hovorili lekári? Všetky výsledky si mala v poriadku a v norme. Dokonca ti nezistili ani žiadnu potravinovú intoleranciu...
Niekoľkokrát do roka som bola testovaná, či nemám na niečo alergiu alebo intoleranciu. Veľmi často ma nechávali v nemocniciach, aby sa všetko vylúčilo a lekári nič nezanedbali. Všetci už boli z toho zúfalí, pretože nikdy sa na nič neprišlo, až na nejaké odchýlky, ktoré nemohli byť spúšťačom takýchto reakcií.
Bolo teda ťažké určiť, z čoho tento stav máš, čo ti ho spôsobuje. Vtedy si sa začala pozorovať a zistila si, že tvoj zdravotný stav úzko súvisí s tým, čo zješ. Ako si prišla na to, čo ti robí zle?
Určite to nebolo zo dňa na deň. Bol to proces, ktorý som sledovala roky. Len veľmi postupne som prichádzala na to, ako to, čo mám na tanieri, ovplyvňuje aj môj zdravotný stav. V mojom jedálničku bol hlavne veľký priestor na to, aby sa niečo zmenilo. Jedla som veľa pečiva, cestovín, pizze. Neboli to síce všetko rýchle jedlá a fast foody, ale aj tak to môjmu zdraviu neprospievalo. Keď som teda obmedzila cestoviny, nahradila som ich inou potravinou. Napríklad pšenom, pohánkou a jedálniček bol postupne pestrejší. Alergické reakcie sa objavovali čím ďalej, tým menej.