Čína sa stala vašim druhým domovom. Dlhé roky tam žijete, pracujete... Čomu konkrétne sa venujete, v ktorej časti Činy žijete?
V Číne, resp. v meste Shenzhen som strávil nezabudnuteľných 5 rokov plných dobrodružstva, počas ktorých som sa venoval viacerým činnostiam. Keďže som Slovensko opustil až po ukončení doktorandského štúdia v odbore marketingová komunikácia, najprv som pracoval ako marketingový manažér pre školu plávania. Následne som tiež učil anglický jazyk a vytváral promo videá pre lokálne IT firmy. Taktiež som sa venoval exportu produktov, navštevoval miestne továrne a riešil ich logistiku.
Ako sa hovorí - iný kraj, iný mrav. Na čo všetko ste si museli zvykať? Ako vás v tejto, pre nás ďalekej krajine prijali?
Krajina stredu je na každom rohu plná kontrastov. Zvykal som si asi na všetko. Iné jedlá, čudný jazyk, zaujímavá kultúra, ľudia a záchody. Niekedy som sa cítil ako na inej planéte. Shenzhen je asi najmladšie a zároveň technologicky najvyspelejšie mesto na svete plné elektro áut, robotov a kamier, ale častokrát mi domáci až tak vyspelí neprišli. Ich správanie a hygienické návyky sú diametrálne odlišné. V porovnaní so Shanghajom alebo Pekingom v tomto meste nežije veľa cudzincov. Väčšina z nich len príde na obchodnú cestu alebo prechádza do blízkeho Hong Kongu. Aj preto sme my cudzinci tu vnímaní celkom pozitívne a niekedy až ako atrakcia. Je bežné, že miestni cudzinca len tak oslovia na ulici aby sa s ním odfotili.
Skúste nám presne opísať momenty, keď ste sa dozvedeli o koronavíruse?
Do Číny sme spolu s priateľkou prileteli na začiatku januára. O víruse sme sa dozvedeli z internetu len niekoľko dní po našom príchode a pamätám si, že sme to veľmi neriešili. Ani v robote, ani u nás doma. V priebehu nasledujúceho týždňa sme stretávali viac a viac ľudí v rúškach. Najprv nám prišli všetci v maskách čudní, ale o niekoľko dní už boli čudní tí, ktorí rúško nemali. Po čase nám začali merať teplotu pri každom vstupe a výstupe do budov, obchodov, metra a zakázali sa návštevy medzi ľuďmi. Vtedy sa nám to už ale prestalo páčiť.
Lekár, ktorý na koronavírus upozorňoval, a nikto mu neveril, nedávno zomrel. Sú obyvatelia Činy dostatočne informovaní?
Celá Čína používa aplikáciu Wechat. Slúži nielen na komunikáciu medzi ľuďmi, či ako online peňaženka ale tiež ako zdroj informácií. Vďaka tomu sme vedeli, že sa niečo deje. Mali sme prístup k článkom o víruse, o prevencii, dokonca sme mohli sledovať stúpajúce čísla chorých, vyliečených alebo mŕtvych pacientov rozdelených podľa štátov a miest. Vo výťahoch sme mali napísané názvy sídlisk kde sa potvrdila nákaza a kto chcel mohol si cez aplikáciu skontrolovať, či náhodou neletel s niekým nakazeným.
Ako na tieto správy reagovali vaši čínski priatelia a kolegovia? Začala okamžite panika? Zvládli to úrady? Aké boli ich odporúčania, čo robiť, nerobiť...?
Dá sa na to pozerať z dvoch uhlov pohľadu. Na jednej strane sa ľudia zľakli a začali kupovať rúška, mydlá, konzervy, toaletné papiere a rôzne potraviny. Mesto sa vyprázdnilo a vyzeralo to naozaj ako v postapokaliptickom filme. Na druhej strane sme vedeli, že ľudia neušli ale odišli zo Shenzhenu domov osláviť Čínsky Nový Rok. Tí, ktorí ostali nebehali po uliciach a nemám pocit, žeby panikárili. Každý dostal textové správy, pomocou ktorých nám vláda odporúčala dodržiavať hygienu a nestretávať sa s inými ľuďmi. Tiež nám radila kam ísť a kde volať ak by sme sa necítili dobre a to všetko v anglickom jazyku. Ja a moji známi sme rešpektovali nariadenia a keďže sa zavreli všetky firmy a školy, neostávalo nič iné len ostať doma.
A čo vaša rodina na Slovensku? Boja sa o vás
Na Slovensku mám celú moju rodinu a je pochopiteľné, že sa o mňa boja. Sme neustále v kontakte a doma vedia, že nebudem nasilu riskovať a pokúšať šťastie. Nedávno som sa kvôli protestom nemohol dostať z hong-kongského letiska na Slovensko. A ja chápem, že aj aktuálne obdobie nie je pre moju rodinu ľahké.
Ako ste mi prezradili, už viac ako mesiac nie ste v Číne. Kam smerovali vaše kroky? Bol to práve nútený odchod kvôli koronavírusu?
V Číne som žil spoločne s mojou priateľkou Nikolou a náš odchod z Ázie sme plánovali už dávnejšie. Pôvodne sme sa chceli vrátiť v decembri, ale kvôli aktuálnym skutočnostiam sme odišli o niekoľko mesiacov skôr. Predstavte si, že v priebehu niekoľkých dní sa v krajine, kde žijete zatvoria všetky školy, firmy, reštaurácie, obmedzí sa voľný pohyb, sprísni kontrola a nikto nevie ako dlho to bude celé trvať. Zopár dní, resp. týždňov sa to dá vydržať, ale nedostať výplatu niekoľko mesiacov a pritom platiť za nájom, jedlo a ostatné je nutné. Tak sme si povedali, že navštívime našich známych v Hong Kongu. Zdržali sme sa tam skoro tri týždne a potom odleteli za oceán do slnečnej Kalifornie.
Čo všetko, aké opatrenia sprevádzali váš odchod?
Keďže masky sú teraz v Číne povinné všade na verejnosti zaobstarali sme si ich aj my. Okrem toho sme si pribalili niekoľko dezinfekčných mydiel na ruky. Akonáhle sme prešli napr. hranice, vydezinfikovali sme si pasy aj mobily, ktoré určite patria spolu s peniazmi medzi najšpinavšie veci.
Ste v pravidelnom kontakte s priateľmi, kolegami, ktorí tam zostali? Máte informácie o tom, čo sa tam práve teraz deje?
Priebežne komunikujem s kamarátmi a známymi. Keďže teraz by ľudia nemali opúšťať svoje byty a stretávať sa s inými je aj ťažké povedať, čo sa deje. V Číne ani predtým nefungoval Facebook, Google, Instragam ani Youtube, čiže niekedy je až nemožné sledovať zahraničné médiá. Sprísnili sa pravidlá jazdy metrom. Teraz okrem merania teploty je potrebné pred jazdou napísať vaše meno. Ochrankári majú okrem rúšok aj okuliare, rukavice a taktiež ochranné plášte. Deťom sa predĺžili prázdniny pre školákov na neurčito.
Koronavírus postihuje najmä starších ľudí a osoby s oslabenou imunitou. Niekedy to konci až smrťou. Týka sa to aj niekoho z vášho bezprostredného okolia?
Nie a verím, že sa to ani týkať nebude.
Keďže ste momentálne na cestách, s akými opatreniami na letiskách ste sa stretli?
Odlietali sme z Hong Kongu, kde nám pri kontrole batožiny zmerali teplotu. Oznámili nám, že počas prvého letu smer Taiwan nám nebudú servírovať jedlo kvôli vírusu. Nosenie rúšok pre cestujúcich v lietadle nebolo povinné, čo sa nám zdalo veľmi čudné. Na Taiwane ešte podľa náhodného výberu zmerali niekomu teplotu a cestou z Taiwanu rúška už nemal skoro nikto. Zaujímavé bolo, že letušky v rúškach a rukaviciach dezinfikovali toalety po každom pasažierovi. Po príchode do USA sa ako keby na vírus úplne zabudlo. Žiadna kontrola teploty, žiadne rúška ani vyhlásenia.
Aký je váš ďalší plán? Kedy a či vôbec sa ešte vrátite do Činy?
V Amerike chceme ostať ešte niekoľko týždňov a potom sa vrátime natrvalo na Slovensko. Čínu určite ešte navštívime, ale už len ako turisti. Aktuálne si hľadáme prácu v oblasti marketingu a sme zvedaví aké ďalšie dobrodružstvá nás ešte čakajú.
