Dá sa zabrániť tomu, aby si naše deti neničili chrbticu? Stále platí, že po vonku sa má chodiť naboso a veľkosť topánky odskúšať tak, že za nohu vopcháme prst?
Každé dieťa prechádza motorickým vývinom a kým sa postaví a začne chodiť, chvíľu to trvá. Keď dieťa začne stáť, je už chrbtica vyvinutá?
Neplatí, že dieťa je zmenšenina dospelého človeka. Tvar a štruktúra stavcov aj chrbtice sa postupne, ako dieťa rastie, mení. Iná je počas embryonálneho, novorodeneckého a ďalšieho obdobia detstva. Postupne silnejú svaly a dieťatko sa zdokonaľuje v hlavných zručnostiach, akými sú napríklad otáčanie, plazenie, lozenie, jemná motorika svalov a zhruba okolo pol roka života aj sedenie. Štruktúra tela má ešte oproti dospelému iný tvar, novorodenec má oproti dospelým najväčšiu hlavičku, dlhý trup a krátke končatiny, čo sa postupne mení.
Je nesprávne, ak sa rodičia snažia predbehnúť motorický vývoj a dávajú dieťa sedieť alebo chodiť do chodítka, kým to ešte nevie samo?
Predovšetkým sa nikdy nesnažte dieťa nútiť sedieť, kým sa o sedenie samo nesnaží. Podobne je to aj so stavaním sa a s prvou chôdzou. Na to, aby dieťa konkrétny pohyb a nároky na záťaž chrbtice zvládlo, je nutná určitá svalová sila, a to je veľmi individuálne. Vývin je nasmerovaný na učenie pohybových vzorcov a formovanie nielen chrbtice, ale celého tela.
Ak vynecháme vrodené chyby, aké najčastejšie problémy s chrbticou mávajú deti?
Získané chyby chrbtice neobchádzajú ani deti, dokonca sú častejšie ako vrodené. Prvé problémy sa začínajú objavovať v školskom veku a spôsobuje ich zlá životospráva a nesprávne návyky, ktoré si deti vypestujú.
Takže prvé problémy sa objavujú s nástupom do školy?
Medzi najhlavnejšie faktory patria dlhé a nesprávne sedenie v škole, málo pohybu a genetická predispozícia. Na správny vývin pohybového aparátu, teda nielen chrbtice, je dôležitý dostatok pohybu. Dnes ho deti majú málo, prevláda sedavé trávenie voľného času, a to sa odráža na ich zdravotnom stave. Rodinná anamnéza tiež zohráva dôležitú úlohu, napríklad nesprávne držanie tela má dieťa často po rodičoch. Nuž, a vypestovanie si zlých návykov v škole k tomu tiež prispeje svojou troškou.
Škodí deťom okrem sedenia aj nosenie ťažkej školskej tašky?
Iste. Najmä nosenie nevhodne upravenej a nekvalitnej školskej tašky. U predškolákov problémy s chrbticou nebývajú také časté, začína sa to spravidla na prvom stupni základnej školy. Jedna zo samostatných diagnóz v ortopédii je chybné držanie tela, teda guľatý chrbát, predsunuté ramená a hlava a ochabnuté brušné svalstvo. Spôsobuje ho dlhé a nesprávne sedenie v lavici, navyše u nás je bežné, že deti si ešte doma musia robiť úlohy, teda znova sedieť nad zošitmi a knihami. Ak sa dieťa nevenuje športu alebo pohybovej aktivite, tak si problémy s chrbticou v mnohých prípadoch nesie až do dospelosti. Okrem dlhého a nesprávneho sedenia má na chrbticu vplyv aj stresové zaťaženie.
Napríklad stres zo skúšania alebo z písomky?
Presne tak. V zahraničí je to momentálne veľmi diskutovaná téma, ako školopovinné deti uchrániť pred stresom v školskom prostredí. Pretože sústredená práca a stres, aj keď si to mnohokrát neuvedomujeme, negatívne pôsobia na naše telo. Zlou kontrolou statiky a napätím svalov dochádza k zlému držaniu tela, zaguľateniu chrbta a predsunutiu hlavy, čím sa namáhajú trapézy, ramená, krčná chrbtica...
Rodičia si zvyknú všimnúť, že ich dieťa má problémy s chrbticou?
Najčastejšie sú to rodičia alebo pediatri. Dieťa sa buď doma sťažuje, že ho bolí chrbát, alebo môže mať sekundárne prejavy ako bolesti hlavy, poruchy pozornosti a sústredenia. Rodič ho vezme k všeobecnému lekárovi a ten dieťa pošle ďalej k špecialistovi. A ak si to nevšimnú rodičia, tak sú to pediatri v rámci pravidelných lekárskych prehliadok, kde sa vyšetruje aj pohybová sústava. Tú treba vyšetriť komplexne, a to tak, že dieťa sa vyzlečie, a prezrieť ho treba od hlavy po päty, nielen chrbát, ako sa to občas deje.
Hovoríte, že deťom vo veľkej miere môže kaziť chrbát sedenie nad knihami v škole. Čím to je? Sedia nesprávne a hrbia sa?
V niektorých krajinách, najmä v západnej Európe, robili analýzu, z ktorej vyplynulo, že až 15 percent detí na prvom stupni sedí na nevhodnej stoličke, na druhom stupni je to až 20 percent. 74 percent detí sedí bokom k učiteľovi, teda sú v neprirodzenej polohe. Dokonca 34 percent detí podľa tohto prieskumu sedí chrbtom k učiteľovi. Navyše, z ďalších prieskumov sa zistilo, že až šesť percent škôl neponúka deťom žiadnu fyzickú aktivitu. Zaujímavé by bolo tieto výstupy porovnať so školami na Slovensku a v mnohých výsledkoch by sme možno boli prekvapení.
Otázka je, čo s tým robiť, ak nechceme, aby nám tu vyrastala generácia skoliotikov...
Nuž, tomu sedeniu v škole sa zrejme nedá vyhnúť. Prešli sme si tým všetci. Avšak sú veci, ktoré by školy mohli robiť. Z môjho pohľadu ortopéda sa dá napríklad lepšie uspôsobiť sedenie. Lavice by mohli byť adaptabilné a prispôsobovať sa výške každého jedného dieťaťa. Momentálne je to tak, že žiak, ktorý má 135 centimetrov, a žiak, ktorý meria 115 centimetrov, sedia v rovnakej lavici a na rovnakých stoličkách.
Kedysi chodila reklama na Pajonček, akýsi korzet, ktorý napomínal dieťa, keď nemalo vystretý chrbát. Odporúčajú to ortopédi?
Prerušované nosenie napomínacej bandáže niekoľkokrát denne má pri pasívnom sedení svoje opodstatnenie, ale ja to deťom neodporúčam dlhodobo nosiť. Po prvé, mnohé to nenosia, pretože im spôsobuje bolesti a dráždenie, a navyše to nerieši príčiny, len vonkajší prejav. Podobne neefektívne je aj napomínanie, aby sa vystrelo. Dnes sa skôr odporúčajú cviky na zlepšenie hlbokého stabilizačného systému chrbtice, to sú hlboké svaly celkom pri chrbtici. Na to je dobrý pilates, dynamická neuromuskulárna stabilizácia alebo u starších detí SM systém. Z preventívnych programov je tiež výborné plávanie alebo joga a podobne. Z môjho pohľadu je to omnoho efektívnejšie ako „napomínacie bandáže“.
Ďalším problémom, ktorý sme už spomínali, sú školské tašky. Vraj by nemali vážiť viac ako desať percent váhy žiaka, ale realita je iná...
Aj ja som sa stretol s týmto údajom. To by znamenalo, že u 30-kilového žiaka by taška mala mať maximálne 3 kilogramy. Pravdou je, že nejaká oficiálna norma, ktorá by sa mala dodržiavať, neexistuje. Sú názory európskych lekárov, ktorí hovoria, že školská taška pre prvý stupeň by nemala presiahnuť 1 200 gramov a druhý stupeň do 1 500 gramov. Realita je však taká, že 30 – 54 percent detí nosí v taške 15 a viac percent svojej telesnej váhy. V Európskej únii sa robil aj prieskum, podľa ktorého až 80 percent detí hovorí, že ich školská taška je príliš ťažká, 65 percent detí udáva únavu a 46 percent detí sa sťažuje na bolesti chrbta v dôsledku nosenia školskej tašky.
V tejto súvislosti čoraz častejšie vídať žiakov s taškami na kolieskach, ktoré nemusia nosiť na chrbte, ale ťahajú ich za sebou ako kufor. Je to vhodnejšie?
Ťažko povedať. Prišlo to v posledných rokoch ako trend zo zahraničia a zatiaľ nemáme k dispozícii relevantné dáta. Osobne si myslím, že je to jednostranné zaťažovanie – ruku má dieťa vykrútenú dozadu, nekráča celkom rovno, ale je mierne naklonené na tú stranu, kde má tašku. Takže pravidelne kráča s vykrútenou chrbticou. Je možné, že o desať rokov, keď budú k dispozícii prvé štúdie, zistíme, že je to ešte horšie ako taška s dvoma popruhmi, ktorá síce tiež zaťaží chrbticu, ale aspoň rovnomerne, ak sa splnia isté princípy.
Z toho, čo zatiaľ opisujete, je to dosť zlá bilancia. Dieťa sedí pol dňa v škole, má ťažkú tašku, potom sedí doma nad úlohami a navyše sa namiesto pohybu zabáva sedením za počítačom. Životný štýl sa veľmi zmenil, a to sa prejavuje aj na našom zdraví. Napríklad sa zistilo, že z civilizačných chorôb u detí je na prvom mieste obezita a hneď na druhom poruchy pohybového aparátu. V zahraničí je ten trend ešte horší, ale už to prichádza aj k nám. Za posledných 20 rokov sa u nás výskyt obezity významne zvýšil, u detí je to v súčasnosti okolo desať percent. Niet sa čo diviť, keď podľa zozbieraných údajov priemerný čas strávený pri počítači, televízii a tablete býva dve hodiny denne. U päťročných je to hodina a pol denne, u 17-ročných až do troch hodín denne. To kedysi nebolo, to bol čas určený na behanie po vonku či bicyklovanie.