Anorexia ani bulímia nie sú v žiadnom prípade novodobé úkazy, boli tu odjakživa a majú doslova bradatú históriu. Prvé prípady porúch príjmu potravy totiž opísal už v 5. storočí pred naším letopočtom Hippokrates a dal im meno asithia. Za ich hlavnú príčinu označil nedostatok pôžitku z jedla. Termín, ktorý používame dodnes, teda anorexia, ako prvý v 2. storočí n. l. použil vo svojich prácach lekár Galén, presne ju potom klasifikoval anglický lekár Richard Morton až v 17. storočí. Zo 14. storočia je však známy opis neuveriteľnej podoby anorexie u mladého dievčaťa, ktoré dobrovoľne zomrelo od hladu – a neskôr ju vyhlásili za svätú. Katarína sa starala o ženu s rakovinou, ale časom už pach z odumierajúcich tkanív nezvládala. Spravila niečo neuveriteľné – napadlo jej, že skúsi vypiť hnis z mokvajúcich rán. V tej noci sa jej mal zjaviť Kristus. O deň nato už nevedela stráviť žiadne jedlo a povedala si, že do konca života už nemusí nič jesť. Od svojich 16 rokov tak prežívala len na chlebe, čerstvej zelenine a vode. Keď zjedla niečo navyše, naordinovala si čerstvé korienky a vyvolala si vracanie. Bulímia, porucha sprevádzaná vracaním, bola klasifikovaná ako choroba až v roku 1986.
Asi najznámejšou bulimičkou bola princezná Diana, vyvolali ju u nej vraj ironické poznámky princa Charlesa, jej manžela, že je málo štíhla. Anorexiou určite trpela aj cisárovná Alžbeta, teda Sissi, manželka cisára Františka Jozefa I. Každé ráno si merala obvod pása, jedla len šťavu vymačkanú z čerstvého mäsa a denne nachodila dlhé kilometre. Pri výške 172 cm vážila len okolo 45 kíl. A čo s tým všetkým má bábika Barbie? Tej sa kladie za vinu, že už desiatky rokov deformuje svojimi neprirodzenými mierami pohľad na ženskú krásu a vyvoláva pocity menejcennosti u dievčat, ktoré sa tým mieram nikdy nemôžu priblížiť. Akoby vraj nestačilo, že za ženský ideál krásy sa stále považuje 90 – 60 – 90. Podľa štatistík tak anorexiou trpia z 95 % percent ženy, hoci v poslednom období pribúda aj čoraz viac mužov.
