Osudová zmena
Jedného dňa sa môj muž počas práce zranil a prišiel o časť prstov na ľavej ruke. „Som mrzák, čo budeme robiť?“ Jeho rodičia nám povedali, že u nich môžeme bývať a pracovať. „Vyšívať nebudeš a na hrubú prácu vo vinohrade končeky prstov nepotrebuješ,“ povedal svokor a dodal: „A Alenka pomôže mame, je už stará.“ A tak sme sa presťahovali. Ja som sa tam cítila šťastná, ale môj muž bol stále mrzutý. Navyše začal piť. Je pravda, že u svokrovcov sa pije veľa vína, ale pravý vinár si to naozaj skôr vychutnáva, nepije po litroch. Jedného dňa sme mali v pivnici hostí. Môj muž už vypil zo všetkých najviac a ako sa hovorí, „odkvecol“. Uložila som ho do postele a šla spať inde. „Prestaň s tým chľastom,“ prosila som ho na druhý deň ráno, ako už veľakrát predtým. Odbil ma a večer sa už zasa len motal. Raz spadol z traktora a ten ho skoro prešiel. A dcéra mu dohovárala, nech obmedzí pitie, ale on jej vždy iba odmávol. Bolo zrejmé, že tam bol nešťastný...
Povedz mu to!
Aj ja som prichádzala vinárstvu na chuť. Robila som všetko od chémie až po rozbory pôdy. „Nikdy by mi nenapadlo, že z mojej švagrinky bude raz taká vinárka,“ chválil ma Braňo. A svokor sa veselo pridal: „Mala si sa mi narodiť ty!“ Zasmiala som sa. Naliali sme si pohárik vína a potichu si ho prezerali oproti zapadajúcemu slnku. „To je krása! Vidíte tú farbu? To robí slnko,“ ozval sa po chvíli svokor. „A vietor a zem,“ dodal Braňo. Ochladilo sa. Vzala som si sveter a vyšla do vinohradu. Po chvíli sa ku mne pridal švagor. Nepovedal ani slovo, len ma vzal do náručia a začali sme sa bozkávať. „Ty si mala byť mojou ženou,“ povedal mi. „Túžim po tebe celý čas. Už nechcem viac čakať, ovládal som sa dosť dlho.“ Zatvorila som oči a nechala sa unášať túžbou. „Som vydatá,“ namietla som po chvíli. „Tak mu to povedz!“ „Kedy mu to mám povedať? Veď je stále opitý.“ „To mi je jedno, jednoducho mu o nás povedz, inak to spravím ja.“ Vytrhla som sa mu z objatia a bežala preč. Pred domom som sa takmer zrazila s Rudom. Niesol v ruke kufor. „Kam ideš?“ spýtala som sa ho. „Idem sa dať liečiť,“ odpovedal. „To si predsa chcela, nie?“ Odišiel bez rozlúčenia... Do liečebne som za Rudom nechodievala, ale dcéra ho tam po čase navštívila. „Otcovi sa darí dobre. Teraz je to na tebe,“ oznámila mi, keď sa vrátila. „Čo akože má byť na mne?“ spýtala som sa jej. „Mami, ja dobre viem, že medzi tebou a strýkom niečo je, ale to musí prestať. Otec bude potrebovať, aby si ho podporila, inak do toho opäť spadne,“ povedala mi s vážnou tvárou. Rozplakala som sa...
Nádejné vnúčatá
Potom sa manžel vrátil. „Alena, chcem ti niečo povedať. Vraciam sa späť do mesta. Črtá sa mi tam dobrá práca. Myslím, že to zvládnem. Neboj sa, ty sa so mnou nemusíš vracať. Viem, aké to je a viem to už dlho. Jednoducho ste sa našli. Brat je skvelý chlap. Budete dobrá dvojka! Toto vinárstvo vás potrebuje. Otec a mama sú už starí. Vy budete tí, čo to po nich prevezmú. A naša dcéra... Rozvod ti podpíšem. Tu by som nebol nijak prospešný, len by som opäť začal piť.“ Bez slova som manžela objala a on odišiel. Teraz mám štyridsaťdva rokov a s Braňom máme dvoch chlapcov. Oni a Janka sú ďalšia generácia vinárov. Svokor a svokra sú už starí. Už len vysedávajú na lavičke pred domom a s uspokojením a občas aj slzou dojatia sa dívajú na svoje vnúčatá.