Petra sa s mamou naposledy videla vlani 8. mája, a to deň pred jej cestou do Talianska. Išli do psieho salóna ostrihať psíkov i na kávu. Skrátka, bolo to obyčajné popoludnie mamy s dcérou. Apeninský polostrov si Martina za svoj cieľ vybrala preto, lebo odtiaľ pochádzal a žil tam jej manžel. Spoznali sa pred takmer desiatimi rokmi cez zoznamovaciu aplikáciu. „Predchádzajúce dlhodobé vzťahy jej nevyšli. Tento pán bol rozvedený Talian, ktorý žil tiež v Nemecku. Pôsobil v oblasti manažmentu a riadenia veľkých celosvetových logistických spoločností, v čom bol aj veľmi úspešný. Na prvý pohľad z neho sršalo všetko dobro sveta. Boli spolu deväť rokov. Prvé roky bola mama presvedčená o tom, že to je partner jej života. Hovorila mi, že konečne stretla niekoho, kto je úprimný, nič neskrýva a s kým chce zostarnúť,“ objasňuje Petra.
No opak bol pravdou. Časom sa ukázalo, že ide o ukážkového manipulátora a nekonečná láska postupne prerástla až v toxický vzťah. „Mamina májová cesta do Talianska bola akoby na záchranu krachujúceho manželstva. Neraz som jej hovorila, že sa o ňu bojím, ale ona mi stále odpovedala, že vie, čo robí, a má všetko pod kontrolou. Sama som si prešla vzťahom so psychickým terorom, takže viem, čo to je. Ale ani ja som si nedala povedať, keď mi dohovárala. Mali teda stráviť pár dní na severe Talianska, odkiaľ pochádzal a kde žila jeho rodina, ktorú sa chystali navštíviť. Len niekoľko minút od cieľa havarovali, a to na kľukatej ceste plnej zákrut, ktorú lemuje množstvo stromov. Auto do jedného z nich narazilo a zhorelo do tla,“ opisuje hrôzostrašné momenty.
Namiesto polície pomohla cudzia pani
Len čo začiatkom mája minulého roka Petra prijala najhorší telefonát v živote, ani len nevedela, či mu má veriť. Hovor trval asi tri minúty a potom ostal mamin telefón hluchý. „Už párkrát predtým mi otčim volal, že ide spáchať samovraždu. Nikdy nič nespravil, išlo len o to, aby v nás vyvolal strach a zaistil si ‚ďalšiu šancu‘. Tentoraz to však bolo iné. Prepadol ma obrovský strach, plakala som, nevedela som, čo robiť, telefón bol vypnutý a už som sa s ním nevedela spojiť. Volala som na slovenské veľvyslanectvo v Ríme, či evidujú dopravnú nehodu, pri ktorej by zahynula Slovenka. Nevedeli o ničom. Poslali ma na políciu. Tam som zažila to, čo som v 21. storočí naozaj nečakala. Okrem toho, že ma nechali dve hodiny čakať, následne som svoj prípad opisovala asi trom príslušníkom pred cudzími ľuďmi na chodbe. Policajt ma niekoľkokrát upozornil, aby som hovorila hlasnejšie. Skončilo sa to tak, že takýto prípad neriešili a nevedia, čo s ním. Problémom bola aj jazyková bariéra a prípadná komunikácia s otčimom v angličtine. Odišla som s tým, že mi držia palce, a odporučili mi, aby som sa opäť obrátila na Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Ríme,“ spomína s bolesťou v hlase.
Celý Petrin príbeh si tam však nechcene vypočula cudzia pani a sama sa ponúkla, že má rodinu v Taliansku, ktorá môže pozrieť lokálne médiá, či neinformujú o dopravnej nehode s týmito indíciami. „O štyri hodiny neskôr mi už poslala niekoľko linkov s odkazmi na články, ktoré nasvedčovali tomu, že by mohlo ísť o udalosť, po ktorej som pátrala. Obsahovali desivé fotografie kompletne zničeného a zhoreného vraku auta. Po taliansky neviem, čiže všetko som preposlala na slovenskú ambasádu. Celé hodiny som si dookola zoomovala fotografie s cieľom zistiť, či niekde nenájdem maminu vec, ktorú mala so sebou. Modlila som sa, aby sa tak nestalo, aby to celé bol len zlý vtip. O niekoľko hodín neskôr sa však potvrdilo to najhoršie,“ pokračuje v šokujúcom, no skutočnom príbehu Petra Podhorcová. Až po maminej smrti sa od právnikov dozvedela, že Martina sa chystala spísať závet pre prípad, že by sa jej niečo stalo. Nechávala si to na neskôr, po návrate z Talianska.
Výčitky pre málo plaču
Jediná Martinina dcéra si až dodatočne v policajnom spise prečítala podrobnosti. „Nehoda sa stala okolo polnoci. Narazená bola výhradne strana spolujazdca. Kým vodič vystúpil z auta po vlastných nohách, mama tam zostala zakliesnená a navyše v bezvedomí. Vyslobodili ju až okoloidúci, a to napriek tomu, že auto začalo horieť. Záchranka ju oživovala, no 10. 5. 2024 o 1.57 h bola vyhlásená za mŕtvu.“ Novinové články v Taliansku píšu, že vodič zrejme dostal mikrospánok. Okolnosti incidentu však podľa Petry neboli dostatočne prešetrené a aj to je dôvod, pre ktorý teraz bojuje za spravodlivosť pre svoju mamu. Martina sa so svojím zákonitým Talianom totiž chcela rozviesť. O podrobných detailoch zatiaľ hovoriť nemôže, keďže prebieha policajné vyšetrovanie.
Pracuje však na knihe, ktorá odkryje, čo sa skrývalo za pozlátkou navonok dokonalého manželstva jej milovanej mamy a okolností, ktoré viedli k jej tragickej smrti. „Určite tam uvediem i to, ako som prvý týždeň iba behala po úradoch a vybavovala potrebnú administratívu. Nakoniec som s tetou a so strýkom vycestovala do Talianska. Navštívila som v nemocnici otčima, od ktorého som potrebovala súhlas na prevoz maminho tela na Slovensko. Zároveň som do Talianska vycestovala aj preto, aby som ju mohla vidieť. Na pohľad na najbližšieho v márnici vás nikto nepripraví. Nevedela som, čo ma čaká. Veľmi som sa bála, aby som sa nezľakla. Považovala by som to z mojej strany za zlyhanie a zradu. Vedela som, že tam musím byť pre ňu, tak ako tu ona vždy bola pre mňa. Snažila som sa to zvládnuť. No keď som ju zbadala a došlo mi, že je to skutočné, spustila som nekončiaci sa plač. Dovtedy som neplakala takmer vôbec. Až som z toho mala výčitky. Aj spánok som mala dobrý. Každé ráno som sa sama seba pýtala, či je to v poriadku, či by ma nemali mátať desivé sny, či by som náhodou nemala plakať viac. Dnes už viem, že ide o bežný proces smútenia,“ vraví so slzami v očiach.
Svetluna na pamiatku mamy
Až mesiac po incidente Petra mamu konečne pochovala. Tým sa však nič neskončilo. Práve naopak. Aj vzhľadom na to, aké boli Petrine nie príliš lichotivé skúsenosti s úradmi, založila občianske združenie Svetluna. „Sme 10-členný tím. Spoločne pomáhame ľuďom, ktorí stratili svojich blízkych v zahraničí. A to od administratívy cez tlmočnícke služby až po advokátsku a psychologickú pomoc či podporu v ďalších oblastiach. Pozostalých často sprevádzam v tých najťažších momentoch, v márnici i na pohreboch. Na stránke je uvedené moje telefónne číslo, kam mi môžu 24 hodín denne volať, keď potrebujú pomoc, alebo sa len tak porozprávať. Mnoho z nich sa na mňa obracia práve preto, pretože sa chcú o svoje pocity podeliť s niekým, kto si tým celým prešiel tiež. Ako prví na svete pracujeme na vytvorení medzinárodnej siete organizácií, ktoré do procesu repatriácií vstupujú. Len v mojom prípade to bolo vyše 30-tisíc eur, no náklady sa môžu vyšplhať až na státisíce. Úvodné konzultácie s odborníkmi sú pre rodiny vždy bezplatné. Pozostalí, ktorí sú nútení konať na vlastnú päsť, sa pritom často stávajú obeťou nekalých praktík podvodných advokátov. Rovnakú situáciu som zažila na vlastnej koži. Talianska advokátska kancelária, ktorá mi bola odporučená pracovníkmi ambasády v Taliansku, si neúmerne o desaťtisíce eur zvyšovala faktúry a hatila riadne vyšetrenie okolností incidentu. Aktuálne som si už našla nových právnikov. Verím, že raz sa dovolám pravdy. Všetko robím na pamiatku svojej mamy,“ vraví odhodlane Petra Podhorcová a na konci rozhovoru odpovedá na otázku, či sa pýtala – prečo? „Určite áno, ale oveľa častejšie mi napadlo, či som mohla tomu všetkému zabrániť, či som mohla urobiť niečo viac. Dlho ma zožierali výčitky, že som mamu posledný rok hádam ani neobjala, málo som jej hovorila, ako ju mám rada, a mala som s ňou byť oveľa častejšie. To sú veci, ktoré spätne zmeniť nedokážem.“