„Ty plačeš?“ ozvalo sa mi za chrbtom.
Nevšimla som si jeho, ani svoje slzy, ba ani to, že si to všimol môj inokedy nevšímavý muž. Tak som to naňho všetko hneď vysypala a Rudo iba nechápavo krútil hlavou. A potom mi všetko vysvetlil…
„Ja som ťa nekritizoval z nedostatku lásky, ale preto, že si nešťastná. Nestaráš o seba tak ako predtým, pretože ti chýba sebadôvera a motív. Unavená si, pretože robíš prácu, ktorá ťa nebaví. Narážal som tým na to, aby si zmenila to, čo ťa trápi. Pozri…“
Do vyhľadávača na počítači napísal adresu len pár ulíc od nášho domu. Z obrázka vykukol obchodík, kde predtým bola práčovňa. Priestory boli teraz opustené a ja som si všimla ten krásny výklad, ktorý na mňa vyskočil: „Nájomné tristo mesačne. Regály zostávajú, len ich zrenovujeme. O pár dní budeš mať štyridsať, tak odo mňa dostaneš krásnu chladiacu vitrínu. Ak budeš chcieť,“ navrhol. „Na nijaké zoznamky sa nedívam. Veď mám totiž krásnu mladú ženu vedľa seba,“ dodal. A ja som si v tom nečakanom návale šťastie letmo všimla, že namiesto usmievavej päťdesiatničky na mňa z reklamnej plochy skočila ponuka investície do cenných papierov, ktorú rozhodne nikto z nás v poslednom čase neprezeral.
Objala som svojho skvelého manžela a začala sa tešiť na tú úžasnú zmenu, ktorú mi azda štyridsiatka prinesie.