Všetko sú to kolegovia, s ktorými som už veľakrát pracoval. Braňo Bystriansky aj Alexander Bárta sú moji kolegovia z divadla a už roky sa stretávame na javisku. S Alexandrom sme dokonca spolužiaci, takže sa poznáme už od vysokej školy, od roku 1996.
Účinkujete vo filmoch, seriáloch, dabujete a hráte aj na doskách Slovenského národného divadla. Ako sa vám darí všetky pracovné povinnosti zosúladiť? Máte na to nejaký systém?
Všetko si zapisujem. Niekedy je to náročné. Je to taký termínový tetris, ktorý musíte poskladať.
Ktorá oblasť herectva je vám najbližšia? Divadlo, film, seriály alebo dabing?
To je častá otázka, nemôžem však povedať, že by som mal niečo z toho najradšej. Mám rád všetko a nechcel by som sa dostať do situácie, keď by som sa musel rozhodnúť iba pre jedno. Či už divadlo, alebo prácu pred kamerou. Nechcel by som si medzi nimi vyberať.
V Beštii stvárňujete vyšetrovateľa, ktorý sa zaoberá mimoriadne náročným prípadom. Ako po takomto nakrúcaní vypínate? Dokážete nechať pracovné starosti za dverami?
Takisto ako vy. V práci máte niečo náročné, čo si vyžaduje všetky vaše schopnosti, sústredenie a plné nasadenie, ale po práci sa musíte venovať aj praktickým veciam. Mám to presne tak ako ostatní ľudia.
A keď si predsa len nájdete chvíľu pre seba, čo vám pomáha oddýchnuť si? Kniha, príroda, hudba alebo dobré jedlo?
Podľa možností. Niekedy nemáte čas na nič, iba na spánok. Keď je náročnejšie obdobie, času naozaj nie je veľa, aby si človek mohol vyberať nejakú ďalšiu aktivitu.
S Petrom Bebjakom ste už spolupracovali viackrát, napríklad aj na filme Trhlina. Zdá sa, že ste zohraná dvojica. Čím vám vyhovuje jeho režijný prístup?
Mám pocit, že si rozumieme. Keby to tak nebolo, asi by tých spoluprác nebolo toľko. Ako režiséra ho mám veľmi rád, je jeden z mojich obľúbených. Obdivujem jeho talent, citlivosť, spôsob, akým cíti a vníma veci a ako rozpráva príbehy. Zároveň je aj ako človek pri práci veľkou oporou. Dokáže vytvoriť pokojné, tvorivé a bezpečné prostredie. Potom sa, samozrejme, spolupracuje veľmi dobre.
Existuje nejaký typ filmovej úlohy alebo postavy, ktorú by ste vyslovene odmietli stvárniť? Máte v tomto smere svoje hranice?
Dopredu vám to neviem povedať. To uvidíme. Keď príde nejaká taká ponuka, môžem vám potom zavolať a povedať, čo sa stalo. (Smiech.) Viem napríklad, že už nebudem hrať detské postavy a asi ani princov. (Smiech.) Ale povedať dnes, že nejakú konkrétnu úlohu v budúcnosti určite odmietnem, by som si netrúfol. Vždy záleží na konkrétnom prípade, na pohľade na danú vec, tému či postavu. Môže to byť aj otázka spracovania témy. Určite by som sa preto dopredu nevyhraňoval. V podstate si to ani neviem predstaviť.
V poslednom období ste zmenili imidž a nosíte výrazné fúzy, ktoré si vyžadujú aj vaše seriálové postavy. Fanúšičky sa zhodujú, že vám síce pristanú, ale podľa niektorých vám pridávajú roky. Čo na to hovoríte?
Jasné, ale nielen fúzy, aj čas mi pridáva vek. Čas totižto plynie. (Smiech.) Nemyslím si, že keď fúzy zmiznú, omladnem o desať rokov.
A plánujete sa ich v dohľadnom čase zbaviť? Alebo si ich ešte nejaký čas ponecháte?
Sú kvôli niečomu. Keď sa to skončí a stratia svoj zmysel, možno pôjdu dole. Ale ak odo mňa chcete presný dátum, ten vám povedať neviem. (Smiech).
Na nakrúcaní filmu Beštia: Boli sme pri tom!
Deväťdesiatky sme cítili na vlastnej koži! Stačilo prekročiť prah a ocitli sme sa o niekoľko desaťročí späť. Pred pár dňami sme zavítali do Modry, kde momentálne vzniká film Beštia, a na vlastné oči sme videli, ako sa filmári a tvorcovia vracajú do atmosféry divokých 90-tych rokov. A veru, mysleli na každý detail!
Miestnosti, nábytok, rekvizity aj najmenšie drobnosti boli prispôsobené obdobiu, v ktorom sa príbeh odohráva. Všetko pôsobilo autenticky, až sme miestami mali pocit, že sme sa naozaj preniesli v čase. K dokonalej ilúzii prispeli aj herci v dobovom oblečení, ktorí do prostredia zapadli, akoby v ňom žili odjakživa. Deväťdesiatky sme cítili aj vo vzduchu! V tom čase sa totiž bežne fajčilo aj v uzavretých priestoroch, a tak nechýbal ani typický cigaretový dym a pach. Hoci dnes by sme podobnú atmosféru v interiéri už sotva privítali, pri nakrúcaní pomáhala dotvoriť obraz doby, v ktorej sa film odohráva. Návšteva filmového pľacu nám ukázala, koľko práce sa skrýva za tým, aby diváci na obrazovke uverili každému detailu. V Modre sa jednoducho nehralo len na 90-te roky. My sme ich tam na chvíľu naozaj zažili. A dokonca aj zacítili!
