Niekedy človek nedokáže vstať z postele, sústrediť sa na bežné povinnosti alebo sa vrátiť k činnostiam, ktoré predtým zvládal bez rozmýšľania. „Keďže emócie sa zriedkakedy, ak vôbec, vyskytujú v čistej forme, žena, ktorá prežíva stratu, neprežíva ‚len‘ smútok, ale aj hnev, vinu a úzkosť, ktoré sú so smútkom takmer vždy prepojené,“ hovorí. Pocit viny býva jednou z najťažších častí smútenia. Aj keď žena počúva od svojho okolia, že za nič nemôže, jej vnútorné pochybnosti nemusia zmiznúť. „Špeciálne strata dieťaťa je obrovským zdrojom nezaslúženej a bolestnej viny,“ upozorňuje Mária Demitrová. A pokračuje: „To, že ženy mávajú pocity, že urobili niečo zlé alebo že s nimi samotnými niečo nie je v poriadku, je veľmi časté.“
Každý smúti inak
Strata dieťaťa zasahuje oboch rodičov. Napriek tomu sa môže stať, že žena potrebuje o bábätku hovoriť, vracať sa k spomienkam a plakať, zatiaľ čo jej partner sa uzavrie do seba, venuje sa práci alebo hľadá úľavu v pohybe. „Neexistuje jeden správny spôsob smútenia, takže rozdielne prežívanie straty nie je dôkazom ani nedostatku lásky, ale ani toho, že ho strata nebolí.“ Podľa nej nie je cieľom dosiahnuť, aby obaja partneri prežívali smútok rovnako. Dôležité je pokúsiť sa pochopiť ich rozdielne reakcie a rešpektovať ich, aj keď im nie vždy rozumieme. „Ak si teda muž ide zašportovať alebo pracovať do záhrady, neznamená to, že netrpí. Je to len jeho spôsob zvládania smútku,“ dodáva.
