Dnešný Matúš Kvietik je triezvy rok a pol. Neskrýva však, že začiatky abstinencie boli mimoriadne náročné. „Teraz som triezvy rok a pol. Je to málo – viem. Som na úplnom začiatku. Sú veci stále na hovno? Samozrejme. Ale už k sebe nepociťujem nenávisť, nemám chuť sa za všetko trestať, ničiť sa podvedome závislosťou. Občas mám pocit, že aj mám chuť do života,“ napísal úprimne. V ďalšom zábere opisuje obdobie po liečení: „Prvý polrok bol čistý teror. Fungoval som vo vegetatívnom stave a robil úplné minimum, len na splnenie základných životných funkcií.“
Nový začiatok našiel v boxe
„A potom som objavil box. Sekol som všetko a začal niečo konečne robiť.“ Celý príspevok je zároveň poďakovaním ľuďom, ktorí pri ňom stáli aj v najťažších chvíľach: „Je to začiatok mimoriadne dlhej cesty. Viem, že nezakážem ľuďom brať drogy. Chcem len poukázať, že je v našich rukách a že máme tú silu dostať sa z toho najhoršieho. Nezvládol by som ani deň, keby som pri sebe nemal ľudí, čo pri mne stáli nech sa dialo čokoľvek.“
Osobitne ďakuje mame svojich detí Lenke, svojej mame aj krstnej mame. „Do života mi prišli ľudia zo závisláckych komunít, ľudia bez ktorých by som nedokázal byť triezvy. Priatelia, ktorých mám kedykoľvek na telefóne. Ľudia bez predsudkov,“ dodáva. Osobitnú vďaku venuje aj boxerskému trénerovi Erikovi Tlkančovi: „Našiel som niečo, čo ma konzistentne bavilo a napĺňalo.“ Práve šport sa podľa jeho slov stal jedným z bodov, od ktorých sa začal odvíjať nový život. Nešlo len o fyzickú aktivitu, ale aj o nový režim, disciplínu a ľudí, ktorí ho prijali bez predsudkov.
Nechce nikoho moralizovať
Aj keď otvorene hovorí o tom, kam ho drogy priviedli, netvrdí, že jeho príbeh niekoho automaticky odradí. „Viem, že nezakážem ľuďom brať drogy. Nemyslím si, že je to možné.“ Jeho cieľ je podľa vlastných slov iný: „Chcem len poukázať, že je v našich rukách a že máme tú silu dostať sa z toho najhoršieho.“ Na záver príspevku priznáva, že zverejnenie fotografií v ňom vyvolalo úzkosť: „Sorry za takýto melancholický post, ale prišla na mňa taká úzkosť z tých fotiek, že sa to asi inak nedalo.“ Fotografie, ktoré Matúš Kvietik zverejnil, nie sú len spomienkou na najťažšie obdobie jeho života. Sú aj dôkazom, že cesta zo závislosti existuje, hoci býva dlhá a bolestivá.
