Aká si kamarátka pre svojich priateľov?
Na stupnici od jeden do päť by som si dala štvorku. Medzery mám určite v tom, že nie som s nimi často v kontakte. Ozvem sa, keď mám čas alebo sa niečo deje. Ale keď sme spolu, som prítomná na 100 percent. Jedna z mojich najlepších kamarátok je Linda Vojtová, žije na Miami. Strašne dlho sme sa nevideli, voláme si raz mesačne, ale za dve hodiny si povieme úplne všetko.
Kedy si si uvedomila, že vzťah s Rafom je úplne niekde inde ako tie predchádzajúce?
Počas Let’s Dance. Diváci videli, že som „drevená“, ale pre neho som po každom tanci bola najlepšia. Vôbec to nebola pravda, ale každého o tom presviedčal (smiech). Bol by sa za mňa „pobil do krvi“. Druhýkrát som si to uvedomila, keď som raz prišla s plačom domov a opýtal sa ma, ako môže vyriešiť môj problém. Predtým som nikdy nezažila, že by niekto chcel vziať moje starosti na svoje plecia. Vždy som bola na všetko sama. Konečne mám pri sebe partnera, s ktorým kráčame životom spolu.
Myslíš si, že je to aj jeho vekom? Predsa len má po päťdesiatke, je rozhodne skúsenejší.
Určite je to aj tým, veľa si prežil. Ale má to z domu. Mama ho vychovala tak, aby si svoju ženu vážil a vždy tu bol pre ňu. Som jej za to vďačná.
Sama vravíš, že tanec nie je tvoja silná stránka. Svadobný tanec už nacvičujete, keďže svadba sa blíži?
Nič nenacvičujeme. Naši hostia taký tanec ešte nevideli, aký zatancujeme my (smiech).
Už ste sa zhodli, kde to bude?
Najskôr sme sa chceli brať v Anglicku, ale papierovo je to komplikované. Potom prišlo do úvahy Slovensko, kde to už bolo jednoduchšie, ale stále dosť komplikované v porovnaní s inými krajinami. Vo februári alebo v marci odletíme niekam v rámci Európy na civilný sobáš, kde budú naši najbližší, a potom urobíme veľkú svadbu v Toskánsku. Už sme tam boli pozerať hotely. Keď mám povedať pravdu, nie som typická budúca manželka. Asi je dobré, že svoj vzťah oficiálne spečatíme, ale nikdy som netúžila po svadbe.
Kto určite nebude chýbať na oficiálnom obrade?
Rodina, môj agent, kamarát Bruno a verím, že priletí i Linda.
Máš ešte starých rodičov, ktorí budú pri tvojom veľkom dni tiež?
Mám len babinu, ktorá má, žiaľ, vysoké štádium demencie, už ma ani nespoznáva, nikam nechodí, takže určite nepríde.
Možno práve jej zdravotné problémy ťa priviedli k tomu, aby si začala starým ľuďom pomáhať?
Začalo sa to mojou babinou. V tom čase riešil podobné starosti so svojou tetou v dôchodcovskom veku aj môj agent Saša Jány. Chceli sme starkým pomôcť, no strácali sme sa v celom systéme. Preto sme my dvaja spoločne s Jankou Kováčovou založili občianske združenie Vetulus. Vytvorili sme informačnú platformu, takzvaný google smart pre seniorov, kde sa zrozumiteľnou rečou dozvedia všetko, čo a ako vybaviť.
Vzhľadom na to, že až po spustení sme zistili, že mnohí z nich s počítačom, mobilom nevedia pracovať, robíme pre dôchodcov IT kurzy, vytvorili sme edukačné videá, aby mladí učili starších. A to šírime do sveta. Okrem toho vytvárame rôzne akcie, kde spoločne varíme, tancujeme. Boli sme tiež v Slovenskej národnej galérii, kde sme maľovali, písali poéziu. Jednoducho sme boli spolu a zaujímali sa o to, ako sa cítia.
Aké máš spomienky na svojich starých rodičov?
Babina z maminej strany bola najláskavejšia na svete, hoci to od detstva mala veľmi ťažké. Ani život s dedkom nebol vždy najjednoduchší (smiech). Pamätám si, že ma volala Michalka. Ako malá som to neznášala. Dodnes ma moji známi takto oslovujú. Dala mi láskavosť, otvorené srdce. Boli však veci, v ktorých sme sa rozchádzali. Bola veľmi veriaca, pravidelne chodila do kostola. Veriaca som aj ja.
Verím však skôr na dobrú a zlú energiu. Podľa mňa nie je nevyhnutné modliť sa výlučne v kostole, môžem tak robiť i doma v posteli. Rodičia z otcovej strany pomerne skoro odišli, preto na nich nemám také intenzívne spomienky. Dedko bol však dobrák tiež. Po mozgovej príhode ochrnul, ležal stále v posteli. Keď som ho prišla navštíviť, vždy ma poprosil, aby som mu priniesla cigaretu, a dovolil mi ju pripáliť. Raz mu spadla do perín, a tak som na pomoc volala babku. Veľmi ho vyhrešila (smiech).
Máš 37 rokov a viac ako polovicu života patríš medzi modelingovú špičku. Čo ti však modeling vzal?
Veľa. Nebola som na stužkovej, zmeškala som pohreb svojho uja. Dnes si poviem, že som ten kšeft mohla radšej zrušiť. Vzal mi tiež veľa času s kamarátmi. Taktiež je to veľmi samotárska práca. Ale aspoň som sa naučila byť sama so sebou. Modeling ma veľmi vyformoval, robím ho 21 rokov a stále veľmi aktívne. Napríklad minulý rok bol veľmi nabitý.
Trendy v modelingu sa veľmi zmenili. Kým kedysi boli zrelé ženy na móle takmer tabu, dnes je to in. Vidíš to tak, že ti to predznačuje ešte dlhú kariéru?
Neviem, ale je super, že sa to posúva. Veď ťažko uveriť dvadsaťročnej modelke, ktorá propaguje krém na vrásky.
Čoraz viac žien, a nielen tých na móle, si nefarbí vlasy. Ako to cítiš ty, necháš šedinám priestor?
Všeobecne sa bojím veľkých zmien, pokiaľ ide o môj vzhľad. Keď som si prvýkrát dala pichnúť botox a videla som sa tesne po zákroku, bola som vydesená, čo to so mnou doktorka porobila. Bola som, samozrejme, opuchnutá, ale rýchle to prešlo. Dnes už viem, čo ma zakaždým čaká. Ale späť k tvojej otázke: šediny si budem farbiť. Verím totiž, že každá žena má právo robiť, čokoľvek chce, pokiaľ jej to prináša pocit spokojnosti, vyrovnanosti a vnútorného šťastia.