Dnes je pomerne bežné, že rodičia organizujú pre svoje deti veľkolepé narodeninové párty. Tie vaše v detstve boli aké?
Som júlový a keďže prázdniny som trávil u starých rodičov v Bojniciach, vždy sa konali na záhrade a babka prichystala občerstvenie. Sme rozvetvená rodina, takže bolo veľa ľudí. Okrem rodinnej som mal aj druhú oslavu s kamarátmi. Takže nelíšili sa veľmi od tých dnešných, akurát sme nemuseli nikam chodiť, nikomu platiť a detský klub sme si urobili na záhrade.
Na ktorý darček si spomínate?
Dostal som stavebnicu kozmonauta. Bol som fascinovaný vesmírom. Ťahal ma k tomu starý otec. Tým, že môj krstný emigroval do Nemecka, posielal mi oblečenie. Vtedy som to nevedel oceniť a v Bojniciach už vôbec nie, ale keď si dnes pozerám fotky, naozaj som bol výrazne inak oblečený ako ostatní. Trendovejšie. Ale vtedy mi to bolo jedno.
Niektoré vzťahy s kamarátmi z detstva vám ostali dodnes?
Ani o jednom netuším, čo s ním je. Boli sme taká sezónna partia zo širšieho okolia a v lete sme sa stretávali v Bojniciach u starých rodičov. Teraz tam chodím už len za bratom. Som rád, že tam ostal, aspoň mám stále dôvod do Bojníc ísť. S ostatnými súrodencami bývame bližšie k sebe.
Z koľkých súrodencov pochádzate?
Zo štyroch a som najmladší. Narodil som sa, keď mama mala 42 rokov. Vtedy to nebolo bežné. Asi som nebol plánovaný (smiech). Medzi mnou a najstarším bratom je veľký vekový rozdiel. Máme len málo spoločných spomienok z detstva. Potom mám o 10 rokov staršiu sestru. Smejeme sa, že sa na mne pripravovala na materstvo. Vrátil som jej to, keď som mal 19 rokov a neraz mi nechala na starosti svoje tri deti.
Som veľmi rodinný typ, takže už vtedy som sa tešil na tie svoje. Ešte mám o päť rokov staršieho brata. Bolo obdobie, keď sme sa nemali veľmi radi. Na všetko sme mali rozdielne názory, počúvali sme inú hudbu. Mal som divokú pubertu. Chvíľu som bol pankáč, potom hipisák. Vtedy sme žili už iba my traja s mamou, lebo rodičia sa rozviedli. Spojiť sme sa vedeli jedine proti nej (smiech). Až na vysokej škole som sa „unormálnil“ a vzťahy s bratom sa zlepšili.
Mnohým v náročnom období pomáha písanie. Písali ste aj vy?
Písal som si denník, čo u chlapcov nie je bežné. Dokonca dodnes sa jeden uchoval. Je to celkom veselé čítanie. Sú tam hlavne moje názory na svet okolo mňa. Je v ňom dosť vulgarizmov (smiech).
Písali ste dievčatám zamilované básničky?
Keď som bol nešťastne zamilovaný, bol som veľmi kreatívny, písal som pekné básničky. Nejaké mám dodnes odložené a zopár ich má Zuzka Vačková. Nikdy sme spolu nechodili, ale doteraz máme veľmi pekný kamarátsky vzťah. Všetko je tak, ako má byť.
Keď sa bavíme o vašej kreativite, v čom máte ešte medzery?
V tom, že pri vymýšľaní príbehu mi napadá až príliš veľa vecí, ktoré by sa mohli odohrať, čo všetko by sa mohlo stať. Divák by sa v tom stratil. Dokážem veľmi uletieť, lebo píšem spontánne a potrebujem dobrého dramaturga.
Ukladajú sa vám do pamäti bežné situácie zo života, ktoré trebárs v seriáloch použijete?
Deje sa to podvedome. Určite niekedy spomeniem aj čašníka, ktorý nás teraz obsluhoval, lebo ešte ani nepočul objednávku a už odchádzal od stola (smiech).
Máte takú perfektnú pamäť, aj pokiaľ ide o každodenné veci, ktoré treba vybaviť, zariadiť?
Som strašne roztržitý. Aj trikrát sa domov vrátim, že som niečo zabudol. Stále hľadám kľúče, peňaženku, mobil a okuliare. Neraz som už kľúče a peňaženku povozil na streche auta po Bratislave. Našťastie nikdy som ich nestratil. Naposledy som si zabudol bundu v podniku, keď sme boli s dcérou na raňajkách. Chvalabohu tam chodím pravidelne, takže mi ju odložili. Alebo som doma a príde mi správa: „Už som tu, čakám ťa.“ Až vtedy si spomeniem, že som si dohodol stretnutie. Odpíšem, že je zápcha a som na ceste. Nepriznám, že som zabudol. Navyše si nepamätám ani mená, ani tváre.