Keď ju mama ako trojročnú prvýkrát viedla na ľad do krasokorčuliarskej prípravky, zrejme ani netušila, že svojej dcére predurčí osud na dlhé roky. Oli si ľad zamilovala od prvého momentu. Vtedy ani len nechyrovala, že dosiahnuť prvotriedne úspechy neznamená trénovať figúry iba s korčuľami na nohách. Nevyhnutná bola tiež tvrdá drina na atletike, gymnastike, tanci, venovala sa baletu a posilňovala. I keď spočiatku bola sólistka, v sedemnástich už tvorila športovú dvojicu s bratom Jozefom. „Často sme mali ponorku, ale na ľade to medzi nami fungovalo. Keď sme prišli domov, každý sa zatvoril do svojej izby a od hádok bol pokoj,“ smeje sa Oli Beständigová.
Iný pohľad na seba
Súrodenci sa v roku 2002 zúčastnili na olympiáde v Salt Lake City v americkom Utahu. Celé Slovensko sledovalo ich umiestnenie na 17. mieste. „Až ako trénerka som si uvedomila, aké náročné to celé je. Ani sama neviem, ako sme to dokázali. Olympijské hry boli jednoducho waaau. Vtedy sme však na viac nemali, konkurencia bola obrovská,“ hovorí športovkyňa s výškou 1,54 metra. Je s ňou spokojná, veď práve vďaka nej počas aktívnej kariéry vyťažila maximum. Môže sa pochváliť účasťou na svetových a európskych šampionátoch, deviatimi medailami na medzinárodných súťažiach. Súrodenci Beständigovci navyše sedemkrát vyhrali majstrovstvá Slovenska. „Teraz sa na seba pozerám inak ako pred 30 rokmi. Isté však je, že vždy som makala najviac, ako som vedela. Až dnes viem určité veci pomenovať. Na jednej strane som milá a láskavá, na strane druhej som extrémne tvrdohlavá. Keď si niečo zaumienim, mám klapky na očiach. Keď na mňa niekto tlačí, som vzpurná a výbušná,“ vraví rodáčka z Bratislavy, ktorá sa na ľade nestratila ani po tom, čo Jozef kariéru športovca zavesil na klinec.
Dvojica pred kamerami i doma
Pamätáte si ešte na rok 2006 a televíznu šou Hviezdy na ľade? V slovenskej verzii v nej okrem iných účinkoval aj Jozef Beständig, Oli hovorí o sklamaní, že jej sa miesto neušlo. Odpoveď prečo dostala po pár týždňoch. „Zavolali ma do tureckej produkcie Buzda Dans, čo je ten istý projekt. Ako tanečného partnera som vtedy dostala herca Bülenta Polata, s ktorým sme skončili tretí. Bol to úspech, ale mne to nestačilo. Po skončení mi šéf produkcie povedal, že nabudúce dostanem takého partnera, s ktorým to určite vyhrám,“ spomína s úsmevom. A naozaj sa tak stalo.
Jej partnerom najskôr v šou a neskôr i na ľade a zároveň v súkromí sa stal Ilhan Mansiz, niekdajší futbalista a taktiež Turek narodený v Nemecku. Televíznu súťaž s prehľadom vyhrali. Po jej skončení však tréningy pokračovali ďalej. Oli naďalej Ilhana trénovala, čo nebolo jednoduché. „Nepáčilo sa mu, že také malé žieňa kibicuje tureckú superstar. Inak to však nešlo, keď som chcela ukočírovať jeho temperament. Narážali sme taktiež na naše dominantné povahy. Boli aj hádky. Oddeliť prácu od súkromia nebolo zakaždým možné. Chémia, našťastie, medzi nami na ľade fungovala, hoci sme doma nemali stále najlepšie obdobie. Keď však tréning nešiel podľa predstáv, odzrkadlilo sa to aj v súkromí. Boli sme spolu 24 hodín denne. Všetko sme zažívali spoločne, a to bol naozaj náklad,“ pokračuje energická štyridsiatnička. Dvojica spolu precestovala kus sveta. Žili napríklad za veľkou mlákou v Arizone, ale i v Nemecku a Turecku.
Potrat si rozmyslela
Slovo rozchod sa skloňovalo v nejednom novinárskom titulku pred 10 rokmi, keď Oli a Ilhan dali spoločnému súkromnému aj profesionálnemu životu zbohom. Ešte i dnes sa jej zalesknú oči, keď o ňom hovorí. „Mala som 36 rokov a prišla som o partnera, priateľa a o domov. Vrátila som sa na Slovensko, kde som pomerne dlho tápala, čo so sebou. Ilhan mi určitým spôsobom stále chýba. Nejaký čas sme boli ešte v kontakte ako kamaráti, aj sa mi za mnohé veci s odstupom času ospravedlnil, lebo nie vždy sa správal ukážkovo. Zvykol mi trebárs hovoriť, že ja ani nie som jeho typ. Napriek všetkému sme spolu prežili osem krásnych rokov. Aktuálne sa nekontaktujeme. On to usekol. Veľmi mu však prajem, aby bol v živote šťastný, kdekoľvek a s kýmkoľvek,“ úprimne vraví mama sedemročného Liama. „Po rozchode to bolo náročné. Hoci som si po čase našla priateľa, neskôr som otehotnela, nebolo to to pravé orechové. Akurát som prišla o prácu, žila som u rodičov a rozmýšľala som nad interrupciou. S doktorom sme už vypísali potrebné papiere. Svojmu tatinovi však ďakujem za to, že všetko dopadlo inak. Keď som bola na ultrazvuku, videla som, čo bolo na monitore, a prosila som, aby mi ten obrázok dali. Dostala som ho v zalepenej obálke. Keď som snímku ukázala tatinovi, s nadšením povedal: ‚Jéééj, budem dedo.‘ V tej chvíli bolo rozhodnuté. Malý vyzeral ešte ako päťcentimetrový snehuliačik, no vedela som, že zrazu všetko zvládnem. Bolo to moje najlepšie rozhodnutie v živote. Až neskôr som si uvedomila, že bulímia môže byť fatálna a nie každej žene je dopriate byť mamou,“ teší sa Oli Beständigová, ktorá je aktuálne šťastná po boku snúbenca Andyho. Jej najväčším učiteľom je zase syn. „S Andym sme spolu dva a pol roka. Poznáme sa už oveľa dlhšie z čias, keď som trénovala jeho dcéru. Po rokoch, keď sa jeho vzťah rozpadol, sme sa opäť stretli a vyšlo to,“ žiari, keď hovorí o svojej láske.
Jedla som do bezvedomia
I keď už profesionálne nesúťaží, na ľade je takmer denne. Predovšetkým ako trénerka možno budúcich profesionálnych krasokorčuliarok. V kondícii sa drží aj pre vlastnú potrebu. „Chcem ísť zverencom príkladom. Prvky, ktoré od nich žiadam, im rada ukážem,“ vraví absolventka FTVŠ v odbore trénerstvo. I keď vždy bola štíhla už na prvý pohľad, profesionáli sa na ňu dívali inými očami. „Počúvala som: ‚Si tučná, chudni.‘ Keď sa pozriem na niektoré staré fotky, pre civilný život som nikdy nebola tučná, ale pri korčuľovaní aj dve-tri kilá navyše zohrajú rolu. Pamätám si, že neraz nám tréneri na sústredení zobrali jedlo, prípadne nám ho dávkovali. Kúsok mäska a dosť. Extrémom bolo, keď som denne vracala aj desaťkrát. Bolo mi veľmi nepríjemné jesť na verejnosti,“ vraví Oli o časoch, keď trpela bulímiou. Trvalo to viac ako 10 rokov. „Vedeli to len najbližší. V tom období však nebolo toľko informácií o poruchách príjmu potravy ako dnes. Vyrovnávala som sa s tým sama. Som hrdá na to, ako som to zvládla. Jednoducho som už bola unavená z toho, že som o jedle neustále premýšľala, potom som jedla do bezvedomia a následne som musela myslieť na to, kam to zo seba dostanem von, keď som nebola doma.“ Podarilo sa jej to bez odbornej pomoci.
A dnes jedlo miluje. „Telo si už zvyklo, že jem zdravo. Ale ak mám chuť, zájdem do pekárne a kúpim si rumovú guľôčku. Príležitostne si doprajem aj kačicu, lokše a kapustu, ktorú pripravujeme doma. Poznám už svoje porcie a nepotrebujem sa prejedať. Chcem ísť aj synovi príkladom. Je mi jasné, že mimo dohľadu si dá niečo, čo by som mu inak nedovolila. Ale som s tým zmierená. Doma ideme podľa mojich pravidiel. Snažím sa mu vysvetliť, prečo sa takto stravujeme, že je zdravý, plný energie, a to nie je len tak,“ tvrdí Oli Beständigová, ktorá doposiaľ z akejkoľvek životnej situácie vykorčuľovala. V jej prípade to platí doslova. „Raz mi jedna trénerka povedala: ‚Buď rada, keď je zle, lebo za tým zaručene prídu dobré časy.‘ Náš život je ako na vlnách, raz sme hore a raz dole. Na ľade som veľakrát spadla, no vždy som sa postavila a pokračovala ďalej. Rovnako to platí aj pri mentálnych pádoch,“ povzbudzuje na záver.
