,,Bola som v agónii a každú chvíľu som omdlievala. Pokúšala som sa sústrediť... najstrašnejší bol ten krik malých detí okolo mňa, no nemohla som sa ani pohnúť, aby som niektorému z nich pomohla,'' zaspomínala si ďalej na hrôzostrašnú udalosť, ktorá v nej zanechala doživotnú stopu. Aj keď ju plač detí ranil, sama mala zlomenú panvu a mohla pohybovať len rukami. ,,Vždy, keď voda klesla, kričala som bolesťou,'' opisuje najhoršie okamihy svojho života, kedy visela na strome. Okrem polámanej panve utŕžila hneď niekoľko ďalších rán, ktoré jej do dnešného dňa zanechali nepekné jazvy. Tá najväčšia je však práve na duši.
O smrti svojho snúbenca sa dozvedela až týždne po tom, ako polícia a hasiči začali identifikovať nehybné telá. S jeho odchodom sa vyrovnávala mimoriadne ťažko a priznala, že ešte niekoľko mesiacov po hrozivej udalosti písala Simonovi listy...
Vydať sa a povedať svoje áno sa jej ''podarilo'' až o 15 rokov. O pár mesiacov na to priviedla na svet vysnívané bábätko, ktoré plánovala aj so Simonom. Sama to opísala ako zázrak - prvorodičkou sa stala totiž až po 40-tke. Uvedomuje si, že máloktorá žena má také šťastie ako ona a preto sa ho rozhodla vraciať. Okrem toho, že momentálne apeluje na ekologický spôsob života, založila nadáciu Happy Hearts, ktorá pomáha práve pozostalým, ale aj miestam zasiahnutým tsunami. Aj keď svoje šťastie našla, nezabúda na pokoru a na to, čo jej stále zvykol vravieť Simon:
,,Deň bez smiechu je stratený deň a treba si užívať každú sekundu.''