Toto všetko si, mimochodom, prežívala vo chvíli, keď už si nebola neznáma XY, ale populárna moderátorka. Bolo to o to ťažšie?
Myslím, že som ešte nebola až tak na očiach, ale bola jedna situácia, keď sme krstili knižku Bibi Ondrejkovej Rozprávka o dievčinke Julke. Filipko mal niečo vyše roka a ako sme sa jašili, zostala mi na líci modrina. A na druhý deň mi zavolal nejaký novinár z bulváru, či mám modrinu preto, že som sa bila s novou priateľkou môjho manžela. Pamätám si, že som mu povedala: „Vy ste sa zbláznili! Naozaj mi dávate takúto otázku? Veď mám deti. A Linda už vie čítať! Absolútne to tak nie je. Nechajte to tak.“ A oni to naozaj nechali tak. Toto by sa dnes už nestalo.
Zrejme nie. Treba však povedať aj to, že dnes si už o kusisko ďalej. Po krachu manželstva si sa doslova kariérne rozbehla. Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré, len rozmýšľam, či by to nešlo aj bez toho… Naozaj musí prísť najskôr to zlé?
Myslím, že nemusí, skôr je dobré, keď ťa to nezastaví. (Ejha, aký bonmot som dala len tak z päty… smiech)
Dobre, toto si bola ty, ale čo deti? Filipko mal vtedy rok a Linduška bola prváčka. Jasné, boli ešte malí, ale nie tak, aby si neuvedomovali, že sa niečo deje.
Uvedomila som si, že decká hlavne potrebujú cítiť, že všetko je v poriadku, aspoň do takej miery, ako to ide, potrebujú vedieť, že majú stále svoje detské izbičky a že obidvaja rodičia ich ľúbia. A to u nás bolo. Nikdy neboli svedkami nejakých hádok alebo hystérie. Navyše mám šťastie, že mám veľkú rodinu, ktorá ma neuveriteľne podržala. Veľmi veľa víkendov sme vtedy trávili s nimi, rovnako Vianoce a dovolenky. Tým sme to najťažšie obdobie nejako preklenuli a pomaly si obaja zvykli, že je to takto.
Treba však povedať, že im okrem tvojej rodiny vždy zostal aj ich otec. To mnohé matky nedokážu. Nikdy si nebojovala s tým, že keď vás opustil, tak nech si to odtrpí?
Naozaj ani na chvíľu som nemala pocit, že mu to mám vracať. A už vôbec mi nenapadlo ubližovať mu prostredníctvom detí. Je to možno aj tým, že Miňo je dobrý oco a vždy bol. Jasné, že v takom prvom amoku som vyhlásila aj také, že „s ňou“ sa nebudú stretávať. Boli to však len také zúfalé výkriky do tmy, ktoré nakoniec prešli.
Potom prišlo obdobie, keď sa novinári v mnohých rozhovoroch pýtali na tvoje vzťahy. Či sa ich po sklamaní, ktoré si prežila, nebojíš. Tvrdila si, že nie…
Naozaj som sa nebála. Každý vzťah je totiž individuálny, navyše s vekom som si čím ďalej, tým viac začala uvedomovať, aké sú niektoré veci vo vzťahu hlúposti a iné zase omnoho, omnoho dôležitejšie, než som si myslela dovtedy. Musím povedať, že keby som dnes s mužom riešila také taľafatky ako v minulosti, nevydržíme spolu ani mesiac.
Jasné, skúsenosťami múdrieme, aj keď neviem, či sa dá srdcu radiť a vyhne sa automaticky chybám… Podarilo sa ti to hneď?
Jasné, že nie. Napriek tomu, že sa nejako vyhrabeš zo sklamania a ideš ďalej, sebavedomie máš takmer na bode nula a žiješ v presvedčení, že asi už zostaneš sama – veď kto by ťa chcel s dvoma deťmi? Takže sa ocitáš v nebezpečenstve, že vhupneš do vzťahu s kýmkoľvek, kto o teba prejaví záujem. A to sa mi stalo. Našťastie som to veľmi rýchlo zistila a vycúvala som z toho. Keby som však mala viac sebavedomia a nebála by som sa byť sama, tak by som túto skúsenosť nemusela mať. Keď som to potom skončila, až som sa na sebe smiala, aké som „jelito“ a uvedomila som si, že aj keby som mala byť celý život sama s deťmi a mojimi rodičmi, vlastne by sa nič nestalo.
Článok pokračuje na ďalšej strane