Ženy. Ako dlho vám trvalo, kým ste si uvedomili, čo riešia muži a čo riešime iba my, ženy? Napadlo mi to v súvislosti s telefonátom s mojou kamoškou, ktorá behom korony pribrala pár kíl a domnieva sa, že tým definitívne prestala byť pre mužské oko príťažlivá... citujem: "jej hodnota na trhu rapídne klesla"... Klamala by som, keby som nepriznala, že jej myšlienkovým pochodom rozumiem, aj keď nesúhlasím. Moje povestné 3 kilá hore dole dokážu aj v tej mojej šiške urobiť neplechu, ale úprimne? Riešim to -paradoxne iba vo vzťahu pracovnom. Javisko, kostýmy, fotenie, veci, čo súvisia s mojou profesiou. Je to už pár rokov, čo som pochopila, vzala na vedomie a prestala sa trápiť svojimi nedokonalosťami v súvislosti s mužmi. Nevidia ich, resp. riešia iné. Iné nedostatky. Nechcem tým povedať, že by muži boli menej povrchní -túto krásnu vlastnosť si predsa nenecháme len pre seba, ale pokiaľ ide o našu váhu a 3 až 5 kíl plus (pri ktorých my ženy začíname zvažovať sebevraždu:), ONI-muži, ich naozaj neriešia, nevidia, necítia. A ešte jeden fatálny poznatok: pokiaľ akýkoľvek chlap rieši vašu vrásku alebo pár kíl hore, terorizuje vás tým (lebo sú aj takí dementi a nemyslím tých v modelingových agentúrach, kde je focus na určité parametre celkom pochopiteľný. Problém má ON, nie vy. Zvoliť TENTO druh rovnice pre výpočet našej hodnoty, môže fakt len primitív a ten si predsa našu pozornosť nezaslúži.
Občas mi napadne, aký by bol život jednoduchý, keby sme sa na všetko mohli dívať z výšky...ako z lietadla alebo z nafukovacieho balóna. Vidieť,nechať sa okúzliť, ale nenechať sa do vecí vtiahnuť. Viem, o to práve v živote ide. Ponoriť sa do neho až po uši, prežiť, precítiť, hlboko až k samej podstate šťastia aj smútku. Výšky aj dno. Radosť aj slzy, sklamania aj okúzlenia. Narodenie a smrť. Zamilovať sa. Hlboko, až tak, že to, jak je to krásne- bolí. To, jak ste hlboko - a je jedno o akú emočnú/citovú investíciu ide, totiž celkom prirodzene a nenápadne začne priťahovať obavy zo straty. Z konca, ktorý má každý začiatok... ale keby sa dalo nad tým všetkým iba preletieť, dotknúť sa života len tak zľahka, bez ujmy a bez rizika. Bolo by to predsa tak bezpečné. A tak nudné, čo?
Múdri jogíni tvrdia, že máme pridelený určitý počet dychov na celý život. Ak dýchame pomalšie, budeme žiť dlhšie. Jak prosté:). Ako VŠETKO podstatné... Takže nádych, výdych a no stress. Dnes, ani zajtra, ani nikdy. NIČ vás predsa nepripraví o váš pokojný dych, má cenu zlata.
Občas sa našimi emóciami preženie búrka, inokedy jemný vánok, víchrica, potom príde bezvetrie. A na konci vyjde dúha:) My ženy sme proste energia v pohybe.
Práve som si tu prečítala peknú myšlienku: "Nemôžeš konať dobro, keď ho v sebe necítiš"...takže si dnes dajte nejakú mňamku, alebo si napúšťajte vaňu, prečítajte si niečo pekné, urobte si čaj s medom, nechajte na seba chvíľu žiariť slnko, zavrite pri tom oči a skúste zastaviť, alebo aspoň spomaliť vaše myšlienky, predstavy, scenáre...niečo ako meditácia. Viem, niekedy ťažké, ale po tom mesiaci je aj hlava pomalšia, uznajte:). A buďte kreatívni!!! Niečo z toho, ideálne všetko, celé toto kombo vrele odporúčam. Aj v čakrách toho môjho autonomného nervového systému sa dejú veľké veci. Myslím, že v istom slova zmysle máme všetci dosť, len je dobré si občas takto "nahlas" pripomenúť, že sa nám nedeje žiadna osobná tragédia. Len sa svet na chvíľu netočí po smere, na ktorý sme zvyknutí:).