Narážate na falošné tóny. Vám ich fanúšikovia určite odpustia, ale k husľovému virtuózovi nie sú vždy takí zhovievaví...
Hranie hudby nie sú majstrovstvá v hádzaní oštepom. To nie sú preteky, kto je najlepší. Ale treba povedať, že nie vždy je hudobný svet spravodlivý. Teda presne, ako hovoríte – nie vždy je najlepší husľový virtuóz aj najviac docenený. Na to, aby sa muzikant presadil, nestačí len zručnosť v hraní na nástroji, vstupuje tam veľmi veľa ďalších aspektov. Ja som muzikant, ktorý hrá, spieva, vyberá repertoár, moderuje. Viem okolo seba vytvoriť príbeh a zrejme toto všetko dokopy spôsobilo, že som teraz známy. Ja sám si uvedomujem, že je to možno nespravodlivé voči muzikantom, ktorí sú lepší ako ja, len nemali to šťastie, že sa presadili. Vždy, keď môžem niekomu podať pomocnú ruku a mám pocit, že ten človek si to zaslúži, tak to veľmi rád urobím.
To asi nie je v šoubiznise celkom bežné. Nebojíte sa konkurencie?
Vôbec nie. Aj mne, keď som bol mladý začínajúci muzikant, mnoho ľudí, ktorí mali možnosť posunúť ma ďalej, dalo šancu. To, kde som dnes, nie je len mojou zásluhou. Ale, nikdy som to nedostal zadarmo, len pre moje pekné oči. Musel som sa snažiť, museli na mne vidieť, že na sebe tvrdo robím. Dnes by som to isté rád urobil pre mladých začínajúcich muzikantov, keď v nich vidím potenciál. Pamätám si výrok jedného môjho známeho o tom, kedy je otec dieťaťa šťastný a má pocit naplnenia. Vtedy, ak je jeho dieťa lepšie a šikovnejšie, ako je on. Takisto aj ja verím, že tí, ktorí prídu po mne a ktorým pomôžem, budú lepší. Pre mňa je dôležité, aby všetko, čo robím, zostalo v ľudskej a kultivovanej rovine. Odmietam gýč, brak, veci perverzné a dehonestujúce.
V televízii ste ľuďom viac na očiach. Prejavilo sa to už aj v bežnom živote?
Televízia je silné médium. Jedenásť rokov som moderoval v rádiu, ale málokto ma poznal. A zrazu ma poznajú všade. Nevýhodou je, že môj život už nie je taký anonymný. A postupne prichádzajú aj situácie, keď to nie je príjemné. Napríklad sedíme s rodinkou v reštaurácii, práve nám prinesú teplú polievku a niekto sa príde so mnou odfotiť. Či chcem alebo nie, idem sa odfotiť, pretože je to teraz súčasť mojej práce. Je to akási daň, ktorú teraz musím platiť za to, že som známejší.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Zažívate aj milé situácie?
Jasné. Nedávno som nakupoval mandarínky v košickom obchode. Vedľa mňa bola staršia pani, usmievala sa, celá rada, že sme sa takto stretli. Zjavne chcela nadviazať slovný kontakt, tak sa ma spýtala: Pán Kandráč, aj vy jete mandarínky? (smiech) Tak som jej so smiechom odpovedal: No predstavte si to, aj ja. Už aj na mňa došlo.
Zdá sa, že vám sláva chutí naozaj celkom obyčajne.
Mnohí priatelia sa ma pýtajú, ako zvládam to, že som teraz na obrazovkách, že ma ľudia poznajú, že Kandráčovci zrazu koncertujú vo veľkých sálach. Nechcem sa vyvyšovať, to vôbec, ale začínal som koncertovať ako malý chlapec. Môj otec bol učiteľ, osvetár a vždy, keď bolo treba zaplátať dieru v programe, tak ma hodil do vody. Priznám sa, nebolo mi vtedy vždy všetko jedno, mával som trému. Ale časom som sa okresal, dnes je pre mňa vyjsť na javisko a začať hrať či rozprávať absolútne bežné. Riadim sa príslovím: „čím pomalšie stúpaš, tým pomalšie klesáš“. Uvedomujem si, že moje muzicírovanie či moderovanie je dočasné. Po mne prídu ďalší, lepší, múdrejší, úspešnejší. To je normálny fenomén, neprežívam to nijako fatálne. Teraz sa mi darí, ale nemusí to tak byť vždy.
Ale už ste pokrstený bulvárom, nie?
Ale áno, samozrejme. Priznám sa, že tento druh novín veľmi nečítam. Respektíve, prvú vec, ktorú ma naučili skúsenejší, je, že nikdy netreba čítať diskusie. Internet je anonymný, mnohí majú pocit, že keď vás vidia na titulke, môžu si do vás kopnúť. To nie je fér, pretože sa voči takýmto útokom nemám ako brániť. Asi je v tom trocha závisti, neviem... Beriem to ako fakt, neriešim to.
Prekvapila vás neprajnosť niektorých ľudí?
Občas ma to ešte prekvapí, ale ja sa vždy snažím zachovať si chladnú hlavu. Hovorím si, že možno je to dôsledok niečoho iného. Možno sa ten človek rozvádza, možno ho niečo trápi, je nešťastný, jeho život je nenaplnený a jeho správanie je len dôsledok. Skôr sa snažím ľudí pochopiť a keď sa dá, pomôcť im.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Klobúk dole, nie každý by to dokázal spracovať s takýmto nadhľadom.
Nie je mojím cieľom privádzať ľudí na správnu cestu, ale viete, koľkokrát sa mi už stalo, že sa mi niekto agresívny napokon ospravedlnil, keď videl, že som reagoval slušne? Ale ani ja nie som bez chyby. Snažím sa zostať normálny, slušný človek, ale každý je omylný, určite mám aj ja mnoho chýb.
Máte nejaký lakmusový papierik, niekoho, kto vás drží pri zemi?
Samozrejme. Nechcem spadnúť do samoľúbosti. Mám vytvorený okruh mienkotvorných blízkych, ktorí mi povedia aj kritiku, a nemám problém ju od nich prijať. Patrí tam manželka a zopár ďalších ľudí. Ale aj kritiku treba vedieť podať, inak sa v človeku naštartuje taký obranný mechanizmus. Viete, pre mňa sú celebrity celkom iní ľudia. Lekári, chirurgovia, ktorí stoja hodiny pri operačnom stole. Kňazi, napríklad u nás v Košiciach otec Gombita, ktorý pomáha bezdomovcom. Alebo ľudia, ktorí majú päť či šesť detí a snažia sa ich uživiť, vychovať. Títo ľudia však vôbec nestoja o popularitu, slávu, hoci by si ju zaslúžili omnoho viac.
Niekoho skrátka uspokojuje to, že robí niečo, čo ho baví a robí to dobre.
A o to sa snažím aj ja. Či už pri koncertovaní naživo, alebo v relácii Všetko, čo mám rád, vždy chcem sprostredkovať nejaký umelecký zážitok. Je to taká malá divadelná hra, aj keď to, čo robím, nehrám. Ja tomu naozaj verím. Ja mám veľmi rád, keď na koncerte z času na čas vytiahneme niekoho na pódium a z fleku zahráme jeho obľúbenú pieseň. Možno to nie je dokonalé, ale väčšinou to má v sebe veľké čaro okamihu. Takisto aj v relácii nie všetko, čo zahráme, je dokonalé, ale všetko je hrané naživo. Nič sa nedostriháva, nie je tam playback ani halfplayback. Možno práve to sa ľuďom páči, že ich neklameme, že je tam prítomný aj ľudský faktor.
Piesne dopredu nacvičujete?
Samozrejme, iba tak z brucha by sme to nezahrali. Takže každej odvysielanej relácii predchádza mnoho hodín skúšania, kde si to nacvičíme.
Keď Kandráčovci začínali, vystupovali ste s Anderom z Košíc. On je dosť veľká legenda na východe, nie?
Ja ho považujem za prvého a dodnes najväčšieho slovenského stand-upistu. Ander robil stand-up dávno pred tým, ako sa stal trendom. Obdivujem, ako sa dokázal postaviť pred plnú sálu ľudí, rozprávať vtipné príbehy a ľudia ho neuveriteľne žrali.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Aj vás v niečom ovplyvnil?
V mnohom. Musím sa priznať, že veľa vecí, ktoré rozprával, som potom prebral aj ja. Bol mojím veľkým vzorom. Najviac ma očaril štýl výberu jeho vtipov a príbehov. Naučil ma, že ak chcem, aby mi ľudia uverili, ja sám sa musím s vtipom stotožniť. Sú to príhody, ktoré sa pokojne mohli stať hocikomu z nás. A ďalšia vec, ktorú som od neho odpozoroval, je, že tie príhody nikdy neboli vulgárne, nikdy nepotreboval urážať menšiny.
Narážate na vtipy o východniaroch? Prekážajú vám?
Vôbec nie. Dokonca si myslím, že správny východniar si vie vystreliť sám zo seba. A zasmejem sa aj na vtipe o Rómoch. Len treba nájsť správnu mieru, aby to nebolo dehonestujúce.
Keď ste teraz často tu, v hlavnom meste, stretávate sa s nevraživosťou voči východniarom?
Ani nie, pretože tu stretávam fakt veľa východniarov (smiech). My sme taká malá krajina, že na takúto nezmyselnú nevraživosť tu nie je miesto. Takže z môjho pohľadu som sa s ničím takým nestretol a nemyslím si, že východniari sú na západnom Slovensku neobľúbení.
V televízii máte inú kapelu ako Kandráčovci, s ktorými už roky koncertujete. Nežiarlia na seba?
Nemyslím. Repertoár, ktorý hráme s Kandráčovcami, je postavený na ľudovkách v našich aranžmánoch. Sú to chlapci, s ktorými som začínal pred pätnástimi rokmi, moji spolužiaci z výšky. V TV JOJ zase hrávame ako Ondrej Kandráč a jeho kapela, pričom hráč na bicie je z kapely Kandráčovci a tí zvyšní dvaja členovia sú moji kamaráti z výšky. Všetci sme vychodňare, okrem basistov. A s touto televíznou kapelou máme pestrejší repertoár, hráme všehochuť – funky, džez, blues, country, rock. Aj jedno, aj druhé ma veľmi napĺňa.
Je ľahké to skĺbiť s rodinou, ktorá žije v Košiciach? Ako často ste teraz v Bratislave?
To ma najviac trápi. Nechcel by som, aby mi raz deti povedali, že som s nimi bol málo. Takže keď som doma, snažím sa stráviť s nimi čo najviac času. Ja otvorene priznávam, že som veľmi naviazaný na moju rodinu a chýba mi, že nie sme každý deň spolu. Ale sú aj rodiny, ktoré sú na tom horšie. Mnohí otcovia a matky odchádzajú na celé týždne, ba aj mesiace do zahraničia, aby zarobili peniaze.
Čo má dnes prioritu – koncerty alebo televízia?
Koncerty sme trochu okresali kvôli nakrúcaniu, ale tie, ktoré boli dopredu dohodnuté, sme odohrali. Nič sme nezrušili, záväzky sme si splnili. Ja som na ponuku od TV JOJ nekývol preto, že by Kandráčovci nemali dosť koncertov. Skôr som chcel, aby sme to, čo robíme na živých vystúpeniach, mohli sprostredkovať trochu masovejšie. Verím, že každý má na tomto svete poslanie, a tým mojím je rozdávať hudbu.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Ako vlastne vznikla relácia Všetko, čo mám rád?
Predchádzala jej relácia Vtedy na západe, ktorá nebola až tak veľmi úspešná. Tiež to bola talk šou s hudbou.
To bola šou o country hudbe?
Ale kdeže. Vtedy na západe sa volala preto, že sme všetci boli východniari (smiech).
Ale veď to je milé, že si zo seba viete vystreliť. Prečo nebola úspešná?
Ja si myslím, že to bola celkom vydarená šou, ale z nejakého dôvodu nezarezonovala. Možno sme aj zle zacielili kampaň, upútavky boli vo westernovom štýle. Ja som zástanca teórie, že všetko zlé je na niečo dobré. A toto bolo dobré v tom, že sme si vyskúšali prácu pred kamerami, videli sme, ako sa robí v štúdiu. A dobré je aj to, že vďaka tomu vznikol väčší projekt Všetko, čo mám rád, ktorý má veľký divácky ohlas. Z toho sa veľmi tešíme, lebo bez ľudí, ktorí nás sledujú, by sme na obrazovkách neboli.
Myslíte, že deti raz pôjdu vo vašich šľapajach? Ste pre nich vzor?
Nemôžem povedať, že som pre svoje deti vzor. Keby som to povedal, išla by z toho samoľúbosť. Snažím sa deti vychovávať tak, aby z nich boli slušní ľudia a aby raz vedeli nájsť svoje miesto v živote. Myslím, že o to sa snaží každý rodič. Je to to najdôležitejšie, čo deťom môžete dať.