Keď sa staneme mamou
Pamätám si, ako mi dobrý kamarát hovoril, že sa bojí, že to s ním vôbec nepohne, keď sa mu narodí dieťa. Že ho, samozrejme, bude ľúbiť, ale že asi nebude mať taký ten splín, keď uvidí svoju ženu držať ho v náručí. Lebo je vraj citový egoista, nevie prejavovať emócie, ale dúfa, že s tým jeho žena rána. A potom, už keď bola tehotná, bol ako výbuch srdcovej sopky. Neustále jej hladkal brucho, rozprával sa s tým malým človiečikom, ktorý v nej rástol, a ustavične ju obskakoval, aby jej bolo dobre. A keď sa im narodila dcérka a on ich obe uvidel prvýkrát, rozplakal sa ako malý chlapec. Neskôr, keď mi o tom rozprával, používal slová, o ktorých som ani nevedela, že ich tento človek pozná. Hovoril o svojej žene s takou láskou, že som vtedy mala chuť plakať aj ja. Lebo tak to je. Keď mužovi porodíme dieťa, staneme sa preň niekým, kto zvládne všetko na svete. Bojovníčkami, ktoré prekonávajú bolesť vo všetkých jej podobách, vytvárajú domov ešte viac ako predtým a sú neprekonateľné v starostlivosti o tých, ktorí doň patria. A to je pre nich viac ako čokoľvek, nech si hovoria, čo chcú...
Keď máme zmysel pre humor
Minule som mala možnosť sledovať párik, ktorý sa očividne našiel niekde v strede medzi dvoma odlišnými galaxiami. On milý vtipkár, ona vzťahovačná fúria. Teda, aby som nekrivdila jednej z nás, je dosť možné, že práve trpela mužmi často vyťahovaným predmenštruačným syndrómom, ale aj tak to bolo trochu cez... Zrejme už poriadne dlho niečo hľadali, ona tvrdila, že presne tu to miesto bolo, a on jej na to šarmantným vtipom odvetil: „Tak tá budova asi dostala nohy a proste odišla. Presne ako tvoj orientačný zmysel.“ Povedal to milo, s láskavým smiechom v hlase, takým tým, čo ani trochu neznie ako výčitka, no ona spustila taký krik, že som normálne od údivu automaticky otvorila ústa. Mala sa na tom zasmiať, akože nahnevane, potom by sa ešte raz zasmial on, dal by jej pusu na čelo a odkráčali by ďalej, v objatí a veselí. Namiesto toho mu vykričala jeho prešľapy ešte z predminulého storočia, odutá sa zvrtla a odišla sama. Pozerala som na toho muža, ktorý si máličko povzdychol a pohol sa pomaly za ňou. Chcela som mu povedať, že ja som vedela, že to bol vtip, že si ju len tak doberal, že ja som ho úplne pochopila... ale nechala som to tak. Možno som verila, že to bola hlúpa zhoda okolností, že mala zlý deň a že doma sa spolu smejú stále. Lebo presne to majú muži radi – ženy, ktoré sa s nimi vedia smiať. Aj samy na sebe, aj to, ak im to vedia milo vrátiť, keď je to tak na striedačku. Lebo tak je to fajn.
