Na začiatku pandémie sme boli medzi prvými, ktorí prešli na home office a v podstate sme s tým nikdy neskončili. Ako knižnej redaktorke mi to nerobilo žiadny problém. Naopak, veľmi som sa z tej možnosti robiť z pohodlia vlastnej kuchyne tešila a užívala si ju. Máme päťročnú dcéru, ktorej som sa tak mohla venovať omnoho viac, bez ranného stresu, státia v kolónach a dobiehania do škôlky na poslednú chvíľu. A v podstate si ju užívam stále. Akurát si čoraz viac uvedomujem, že môj muž ma väčšinu posledného roka vídava len v teplákoch, bez mejkapu a s dcérinou gumičkou vo vlasoch. Kým on chodí ako šéf pobočky medzinárodnej firmy viac-menej každý deň do práce. Podotýkam – v obleku. Takže sa pri ňom cítim ako sivá myš. Aj keď občas tesne pred jeho príchodom domov utekám do kúpeľne namaľovať si aspoň náznaky tváre, akú poznal predtým. Dokonca sa súkam do riflí a blúzok. A potom sa sama sebe smejem. Lebo on si to ani nevšimne a spýta sa akurát, či som niečo varila. Zrejme je moje sebavedomie na bode nula, ale takáto veta vo mne dokáže odštartovať doslova ohňostroj pochybností. To ho už zaujímam menej ako žalúdok
Ako mucha by som to možno videla inak
Možno, keby som sa dokázala zmeniť na muchu a pozerala na náš vzťah zhora, videla by som dvoch ľudí, ktorí fungujú úplne normálne a rovnako ako predtým. Z pohľadu nesebavedomej puťky domácej, na ktorú som sa zmenila, však vyzerá každá jeho hodina v práci navyše ako zámienka, aby nemusel byť so mnou, a každá nevinná otázka, či som aj dnes iba doma, ako odistený granát. Aké „iba“? Moja práca nie je dosť, keď ju robím „iba“ z domu? S vychladnutou hlavou som v nej síce schopná bez problémov vidieť úplne logické zaisťovanie rodinnej logistiky, ale to už máme väčšinou za sebou úplne zbytočný konflikt po mojom výbuchu. Manžel mi síce stokrát zopakoval, že všetky moje pochybnosti sú hlúposť, lenže ja ich mám napriek tomu stále. Uvedomujem si, že toto asi nie je o nás dvoch, ale len o mne. Ja mám problém sama so sebou a neviem ho riešiť. Je možné, že mi home office takto lezie na mozog? A čo s tým? Sama od seba ho uprostred pandémie totiž nezruším… Navyše, keď na to idem rozumom, ani nechcem. Chcem späť len svoje sebavedomie…