COVID. Prosto, ochoreli sme. Prvý manžel, pozitívny, potom ja, syn, nevesta. Mladí to zvládli v teplotách za 4-5 dní. My to predsa tiež zvládneme… Imunoglukan, Vitamín C, D, Paralen, dokonca aj antibiotiká, veď všade to píšu, všetci to vedia…
Po 14 dňoch nezlepšovania nás dcéra priviezla v kritickom stave do nemocnice v Ružinove. Oddelenie príjem pacientov by som nazvala “sústavný príjem”, nepretržitý rad pacientov, čakajúcich v rôznom, väčšinou už v zlom stave na vyšetrenie. Kontrolný RTG, prevoz na JIS… Potom neviem.
Pod kyslíkovou maskou som čiastočne vnímala a väčšinou nevnímala, ako privážajú a odvážajú pacientov. Tých druhých v čiernom zazipsovanom vreci. Ani neviem, koľko to trvalo. Potom eufória. Ja žijem, dýcham maskou, visia zo mňa hadičky… Ako v rozprávke Byl jednou jeden král. Prídu umývači, krmiči, všetko to tu okolo mňa pracuje na tom, aby som tu bola… Teraz tu sedím na nemocničnej posteli a čakám na prepúšťaciu správu.
My sme to zvládli na 50% S manželom, tatom a úžasným starým otcom sa rozlúčime v stredu v bratislavskom krematóriu. Dostala som šancu, nový život od absolútne špičkových lekárov a celého personálu na pľúcnom oddelení. Uplynulo 14 dní? Zmenilo sa všetko. Trochu sa toho života tam vonku bojím. Ešte neviem, čo bude… Ja väčšinou nepociťujem potrebu zverejňovať anonymne svoje zážitky, mám sa s kým porozprávať.