Sú sebavedomí, odvážni a svoj voľný čas si vážia rovnako ako prácu. Narodili sa do blahobytu, no tvrdá budúcnosť ich zrejme neminie. Zoznámte sa s mileniálmi alias generáciou Y, premena sveta v ich réžii sa práve začína.
„Chcel by som vedieť, prečo sa nepozerajú aj inde. Prečo si, len čo vstúpia do kaviarne, položia na stôl smartfón. A prečo kedykoľvek prerušia rozhovor s ľuďmi, čo s nimi sedia pri stole, a sklonia sa nad obrazovku svojho telefónu a začnú nad ňou vykonávať ten typický vlnivý pohyb.“
Sociológ Ján Blažovský, ktorý mi tieto slová adresuje, má iba tridsaťpäť rokov, podľa viacerých expertov teda do generácie Y ešte sám spadá. Priznáva však, že jeho o dekádu mladší študenti sa mu stávajú až príliš vzdialení a často im nerozumie. A to napriek tomu, že odpovede na väčšinu spomenutých „hádanok“ pozná. Alebo aspoň tuší.
Generácia Ja
Hoci označenie generácie Y predstavuje v angličtine slovnú hračku, ktorú možno čítať aj ako generation why (v preklade „prečo“), samotní jej predstavitelia k nej radi pridávajú aj slovíčko not (teda „prečo nie“) a teoretici sa zas zhodujú, že skutočne výstižným je menej používaný názov generation I (teda „ja“). A vôbec ich k tomu nemotivuje len najviditeľnejší symbol mileniánov, teda ikonické selfie, hoci fenomén „samofotenia sa“ pomerne výstižne stelesňuje hodnoty a túžby generácie, ktorá vám aj o polnoci dokáže do troch sekúnd odrecitovať, ktorých päť aplikácií dnes využila.
Ján Blažovský v tejto súvislosti spomína experiment, ktorý vyskúšal na svojich študentoch z Katedry sociológie Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Dal im vypracovať dotazník, v ktorom mali uviesť dobré vlastnosti, ktoré by na sebe pri pracovnom pohovore zdôraznili, a ktoré na svojich spolužiakoch. Výsledok? 47 verzus 10. Inak povedané, u seba ich dokázali nájsť takmer päťnásobne viac. O čom to svedčí? „Najmä o tom, že sa o seba zaujímajú viac než o druhých a že sa výrazne nadhodnocujú,“ tvrdí Blažovský. Samoľúbe sklony potvrdzujú aj odpovede na ďalšiu položenú otázku: keď mali napísať, aký plat by si u nového zamestnávateľa vypýtali ich spolužiaci, bola to podstatne nižšia suma, akú by si vypýtali sami.
Táto orientácia na seba má podľa sociológa pomerne ľahko vystopovateľné korene. „Ide totiž o generáciu častého výskytu jedináčikov, ktorí sú od detstva navyknutí, že sa im venuje plná pozornosť. Nájdu sa medzi nimi aj takí, ktorí už nemajú dokonca ani bratancov a sesternice,“ vysvetľuje. A sociálne médiá, ktoré ľudí odstrihávajú od reálnych kontaktov, toto zameranie ešte posilňujú.
