Keď som prvýkrát vzala Dávida medzi priateľov, všetci krútili hlavou. Najmä dievčatá. „Kde si ho vzala? Niekde v lese?“ smiali sa. Dávid bol prírodný typ, chlapec, ktorého zaujímala ekológia, zdravý životný štýl a vedel krásne rozprávať o našej prírode a dažďových pralesoch. Hltala som každé jeho slovo. O svoj zovňajšok sa príliš nestaral. Mal dlhšie strapaté vlasy a vôbec neriešil to, čo má práve na sebe. To, že sme dosť nesúrodá dvojica, bolo vidieť hneď na prvý pohľad. Ale láska je slepá a my sme sa do seba neskutočne silno zamilovali.
Kvôli nemu sa mením
Obdivovala som na ňom jeho zapálenosť pre „dobrú vec“. Pracoval v neziskovej organizácii, ktorá sa zaoberala ochranou prírody. Aj ja som začala dbať na to, ako vravel Dávid, aby som prírodu veľmi nezaťažovala. Dovtedy som napríklad vôbec netriedila odpad, ale všetko som hádzala do jedného koša. Za to sa dnes trochu hanbím. Dávid bol vegetarián a tak som aj ja prestala jesť mäso. Jednoducho som ho zbožňovala a trochu mi unikalo, že sa ma pomaly, ale isto, snažím svoj život prispôsobiť a podriadiť jeho zvykom a názorom.
„Simi, nemohla by si si dnes na seba dať niečo normálne?“ prekvapil ma touto otázkou. Ja som nevedela, čo tým myslí, tak som sa ho na to spýtala. On mi odpovedal: „Prosto niečo menej výstredné. A prosím ťa, keby si sa aj menej maľovala. Najlepšie vôbec.“
Predtým by som nevyšla von nenalíčená, ale láska robí divy...
Pristúpila som na to a stále viac a viac som začala zapadať do jeho spoločnosti. Dávidove kamarátky boli väčšinou zavinuté do nejakej batikovanej látky a vo vlasoch, ktoré nikdy nepoznali chemické farby, mali zapletené rôzne šatky. A samozrejme nemali na sebe ani štipku mejkapu.
Po dvoch rokoch sme sa s Dávidom vzali. Bola som tehotná. Obaja sme sa tešili na dieťatko a ja som úplne podľahla jeho predstave o tom, ako má žena vyzerať.
V jeden večer, keď som už bola doma z pôrodnice, dobehol za mnou Dávid s úžasnou novinkou: „Dostal som ponuku pracovať pre jednu zahraničnú firmu, ktorá má u nás zastúpenie. Asi to vezmem, keď teraz máme malého. Potrebujeme viac peňazí a tu budem mať možnosť poriadne zarábať.“ Pomyslela som si, akého mám skvelého muža, ktorý kvôli nám nechá prácu, ktorú mal tak rád a začne robiť niečo, čo ho vôbec nebaví, pretože chce uživiť svoju rodinu.
Ja ale vyzerám!
A tak Dávid nastúpil do nového zamestnania. S ním prišli aj nútené zmeny. Na svoje nekonvenčné obliekanie musel zabudnúť. Čoskoro sa v jeho skrini objavilo niekoľko naozaj pekných oblekov, košieľ, tričiek a značkových riflí. Pozorovala som ho, ako sa ráno oblieka a vravela som si, že ako mu to teraz pristane. Bol veľká fešák. Nehorázne ma priťahoval.
V jeden jarný deň som sa s malým prechádzala po parku. Po asi polhodinovej prechádzke som začula, ako na mňa niekto kričí: „Simona, si to ty?“ Otočila som sa a zbadala, ako sa ku mne rúti Petra, moja dlhoročná kamarátka. Nevideli sme sa asi tri roky, odvtedy, čo som začala chodiť s Dávidom, a ja som mala zo stretnutia obrovskú radosť. Na jej tvári som však videla neistý a rozpačitý výraz. Petra ma privítala vetou, ktorá má úplne odrovnala: „Ja som ťa skoro ani nespoznala! Si to vôbec ty?“
„No vieš, mám teraz iné priority, ako nakupovanie handier na seba,“ zažartovala som, ale do smiechu mi nebolo. Sedeli sme spolu na káve a Petra ku mne úprimne prehovorila: „Viem, že máš doma ekológa, ale to neznamená, že musíš vyzerať ako šedá myš! Veď si bola tak nádherná žena! Vždy vyfintená, nahodená, skrátka kočka ako lusk.“
V zrkadle som videla veľmi uťahanú ženu.
Vrátila som sa domov, a niekde za mnou sa plazilo aj moje podkopané sebavedomie. Pohľad do veľkého zrkadla v predsieni mi veľmi nepridal. V jeho odraze som videla uťahanú ženu s vlasmi neurčitej farby a v mikine, ktorá mala už dávno ležať v triedenom odpade. K tomu kruhy pod očami, nevýrazné riasy a bledé ústa. Bol zo mňa vyslovene prototyp asexuálne pôsobiacej ženy.
Vtom sa otvorili dvere a v nich sa objavil Dávid. „Miláčik, zajtra máme v práci večierok. Volal som matke, tá nám malého postráži a my môžeme ísť,“ oznámil mi. Tešila som sa, že si konečne vyrazíme do spoločnosti. Veď už som tak dlho nebola vonku. Stáli sme s Dávidom v osvetlenej sále. Okolo nás korzovali jeho kolegovia a kolegyne. Jedna krajšia ako druhá. Usmievali sa na neho a on im úsmevy opätoval. Vtedy som po prvýkrát v živote začala žiarliť.
Uvedomila som si, koľko pekných žien, ktoré sa o seba vzorne starajú, sa okolo neho motá. Všimla som si, že sa mu páčia. Áno, tieto namaľované, prefarbené krásky s gélovými nechtami. A zo mňa spravil obyčajnú šedú myš, ktorá sedí doma. Z prítomných mužov o mňa nikto nezavadil ani len pohľadom.
Od nervov sa mi chcelo plakať. Nehnevala som sa na Dávida, ale skôr na seba. Ako ľahko som sa nechala zmanipulovať do tejto podradnej úlohy. Keď sme sa vrátili domov, v posteli som už bola pokojná. Skôr než som zaspala, zosnovala som si v hlave jasný plán.
Už sa opäť spoznávam
Hneď na druhý deň som sa objednala ku kaderníčke, skočila do drogérie kúpiť si nejaké šminky a odtiaľ som zašla do dobrého „sekáča“. Ako žena na materskej som si totiž nemohla veľmi vyskakovať, ale v tom obchode predávali naozaj dobré veci.
Sedela som v kresle u kaderníčky a pozerala sa do zrkadla. Bola som už spokojná. Ako málo mi stačilo, aby som si zvýšila sebavedomie a bola opäť krásnou ženskou.
Keď sa Dávid vrátil domov, zostal stáť hneď medzi dverami s otázkou: „Ako to vyzeráš?!“ „Konečne po dlhej dobe pekne, však?“ odpovedala som sebavedomo. „Si stále krásna, ale viac sa mi páčiš bez mejkapu,“ povedal a pobozkal ma. No a vetu: „Ale pokukuješ aj po namaľovaných,“ som radšej nevyslovila.
Od tej doby sa opäť cítim skvelo. Samozrejme som trochu poľavila z extravagancie, ale starám sa o seba. Chcem sa totiž páčiť svojmu mužovi, ale zároveň nechcem vyzerať vedľa jeho kolegýň ako šedá myš. A rovnako sa chcem páčiť sama sebe! Chcem byť opäť tá „stará“ kočka Simona.