in love
Zdroj: shutterstock.com

Skutočný príbeh: Môj manžel dostal mozgovú príhodu. Napriek tomu ho milujem

Už tri roky však leží výstroj v pivnici a cesta lietadlom nepripadá do úvahy. Mozgová príhoda všetko na dlhý čas zastavila.

Nedeľu 27. augusta 2017 si bude Janka Černáková pamätať do konca života. V ten deň dostal jej 27-ročný snúbenec Maroš mozgovú príhodu. „Boli sme doma v kúpeľni, povedal nejaké slovo a zakoktal sa pri tom. Potom sa zakoktal ešte druhý- aj tretíkrát a bavili sme sa na tom, že koktá. Asi po dvoch minútach mi však už naznačoval, že sa mu nedá rozprávať,“ spomína. Maroš chcel počkať desať minút, či sa mu nepolepší, ale Janka rozhodla, že idú rýchlo na pohotovosť. „Už keď sme sa obliekali, vypadol mu mobil z ruky, keď sme bežali po schodoch, vypadla mu aj peňaženka. Potom si nevedel otvoriť dvere auta a keď sedel, videla som, že si chytá pravú ruku, nohu aj tvár. Už si ich necítil.“ Maroš mal krvácanie do mozgu. Z piešťanskej nemocnice ho sanitka previezla do Trnavy a z Trnavy do Bratislavy. Operovali ho päť hodín. „To bolo najdlhších päť hodín v mojom živote. Počas nich som si stále opakovala – len nech mi nepovedia, že zomrel. Len nech to zvládne.“

Nerozprával, nehýbal sa
Maroš strávil týždeň na jednotke intenzívnej starostlivosti, navštíviť ho však mohli už dva dni po operácii. „Najťažšie momenty boli pre mňa vtedy dva – prvý, keď som zistila, že mal krvácanie do mozgu, a druhý, keď som ho videla bezvládne ležať na nemocničnom lôžku, s obviazanou hlavou a s hadičkami všade naokolo. Až na tretí deň otvoril oči. Ani neviem, či poriadne vnímal. Zrejme si uvedomoval, že sa niečo stalo, ale nevedel čo, prečo tam leží. No veľmi mi stískal ruku.“ Janka sa nikdy predtým s mozgovou príhodou nestretla. Nevedela, ako dlho bude rekonvalescencia trvať. „V októbri sme plánovali svadbu, už sme mali aj termín, no keď som po dvoch týždňoch od operácie videla, ako na tom Maroš je, musela som to zrušiť.“ Zo začiatku vedeli len to, že má niečo s pravou stranou tela, ale netušili, že sa bude musieť všetko učiť od začiatku – chodiť, čítať, písať, rozprávať. „Zo začiatku sa len pozeral, ani sa neusmieval, nevedel hýbať mimickými svalmi. Chodila však za ním logopedička a znova sa učil aj abecedu, písmenko po písmenku. Takisto čísla, čiary, kruhy, štvorce... Keď ho previezli z Bratislavy do Trnavy, jeho prvé slovo bolo AHOJ, druhé JANKA.“

Domov sa vrátiť nemohli
Byt Janky a Maroša je na treťom poschodí a bez výťahu. Bolo teda nemysliteľné, aby sa po dva a pol mesiaci, ktoré strávil v nemocnici a na rehabilitáciách, vrátili domov. „Pol roka sme bývali u mojich rodičov. Práve oni aj s mojou sestrou mi veľmi pomohli toto obdobie prekonať. Povzbudzovali ma, podporovali a aj vďaka nim som mala dosť síl všetko zvládnuť. Veľmi nám pomohol aj Marošov brat. Neviem, čo by som bez rodiny robila,“ priznáva.

Nikto nevie prečo ani kedy
Lekári nevedia presne určiť, prečo mal taký mladý človek krvácanie do mozgu, jednou z príčin vraj mohol byť stres. Nevedia ani, aká je prognóza. „Je to individuálne. Niekto sa z toho dostane za pol roka, niekto za dva mesiace, niekto za desať rokov. Teraz sú to dva roky a Maroš už rozpráva omnoho lepšie, aj nohou už hýbe super, len ešte rozhýbať prsty na ruke. Nič viac nepotrebujeme, len nech sa mu rozhýbu prsty,“ hovorí Janka. Zo začiatku vybavovala všetko zaňho, vozila ho, riešila úrady, telefonáty, pomáhala mu s umývaním, jedením, skrátka so všetkým. „Veľmi dlho bol na vozíku, musela som ho tlačiť, podopierať, veľakrát som bola z toho aj unavená, predsa len, keď sa o mňa oprel, bol ťažký,“ priznáva. Teraz je už oveľa samostatnejší, dokonca sám šoféruje. Telefonovanie je preňho ešte zložité, no ak volá napríklad niekto kvôli prieskumu, dokáže si to vybaviť sám. „Dúfam, že sa dá všetko do poriadku, aj keď nevieme kedy. Ako mi povedala logopedička v Trnave: Je to beh na dlhé trate.“

Do tretice svadba
Po návrate z nemocnice sa Jankin aj Marošov život točil v kolotoči rehabilitácií, vyšetrení, pravidelných cvičení a návštev u logopedičky. Rok po príhode, keď už bol na tom lepšie, znova premýšľali nad termínom svadby. No ani tentoraz im to nevyšlo. Janke vtedy zomrel ocino. Vzali sa teda až v októbri 2019 a svadbu spojili s krstom ich dcérky Dianky. „Dieťatko sme plánovali, je to taká vzpruha pre celú rodinu po všetkom tom zlom, čo nás stretlo. Dianka nám dala ešte väčšiu radosť do života a energiu na každý jeden deň.“

Ani tehotenstvo nebolo jednoduché
Janke bolo prvých päť mesiacov tehotenstva zle, takže sa museli opäť presťahovať k jej mamine. „Doma by som to sama s Marošom nezvládla, ja som len ležala a vracala, dokonca som bola pred Vianocami aj v nemocnici, lebo som nevedela do seba dostať žiadne tekutiny. Keď mi bolo lepšie, znova sme sa vrátili domov.“ Do pôrodnice ju zaviezol Maroš, pri pôrode však radšej nebol. „Ráno som mu potom zavolala, že je Dianka na svete.“ Keď prišli domov, pomáhal s malou, ako vedel. Teraz jej už aj spieva. „Keď spieva, spieva bez chybičky, bez zakoktania. Aj to je preňho rehabilitácia,“ usmieva sa Janka.

​​Režim dňa
Nesie sa najmä v znamení cvičenia. Maroš cvičí väčšinou doma, keď sa mu podarí, tak ide dvakrát do roka do rehabilitačného centra a rehabilituje tiež na poliklinike v Piešťanoch. „Doma cvičí sám, už nepotrebuje moju pomoc.“ Najlepšou rehabilitáciou, priestorom na „prevetranie hlavy“ a tiež príležitosťou na kvalitný spánok sú však pre všetkých troch prechádzky. „Maroš má v rámci rehabilitácie absolvovať aj chodenie, tak chodíme – kočíkovať. Malá sa pri tom vyspinká a všetci prídeme spokojní domov.“

Na materskú nemá nárok
Janka pracovala v rámci programu z Úradu práce a neskôr na živnosť, takže jej nevznikol nárok na materskú, dostáva len rodičovský príspevok a rodinný prídavok. „Mám však opatrovateľské na Maroša a on má invalidný dôchodok, tak to nie je také hrozné, keď to všetko dáme dokopy.“ Drahé rehabilitácie si však dovoliť nemôžu. Preto vždy žiadajú zdravotnú poisťovňu o príspevok. „Zatiaľ vyhoveli všetkým našim žiadostiam. To nám, teda najmä Marošovi, veľmi pomohlo.“

Absolvovala by to znova
Samozrejme, nechce si to ani len predstaviť, ale nikdy nerozmýšľala nad tým, že by Maroša opustila, že by s ním nebola. „Veľakrát som premýšľala, keby mi niekto povedal, keď sme sa pred siedmimi rokmi dávali dokopy, že on dostane porážku a bude to zlé, aj tak by som s ním chcela byť. Malo sa to stať. Mali sme byť spolu. Myslím si, že sme to tak dobre zvládli práve preto, že si tak skvele rozumieme. Ja som pomáhala jemu dostať sa na nohy a on mne pomáhal svojím prístupom. Neutápal sa v depresiách, jednoducho chcel. Navzájom sme sa ťahali a stále ťaháme dopredu.“

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Ticketportal.sk