spoiled children
Zdroj: shutterstock.com

Sú naše deti ROZMAZNANÉ?

Jeden fakt je do očí bijúci. Dnešné deti sú v porovnaní s nami, staršími, určite rozmaznanejšie. Babky, ktoré nemajú problém s jasným postojom k našej výchove hovoria, že sa ideme z vlastných detí posr.ť. Naozaj?

Som bezdetná. Zatiaľ. Možno aj vďaka tomu vnímam rastúci počet matiek, ktoré slúžia svojim deťom sťaby nadprirodzeným bytostiam, ako epidémiu. Neveriaco sledujem tých malých tyranov a ešte viac neverím vlastným očiam a ušiam, keď vidím, ako ich matky (ne)reagujú na prejavy drzosti, neslušnosti, neposlušnosti... Aj bez toho, aby sme mali k dispozícii sociologické výskumy vieme, že benevolentných matiek je stále viac. Tých, ktoré od malička pestujú vo svojich deťoch individualitu, tých, ktoré necítia potrebu určovať hranice. Mám jednu takú kamarátku, ktorá sa rozšafne smeje, keď ju jej trojročný syn kope, vraj je to dobré, vybíja si zlosť a emócie v sebe nedusí. Poznám ženu, ktorá, keď príde do družiny pre svojho syna trochu neskôr ako boli dohodnutí, dostane od neho vynadané a ona sa celú cestu autom domov ospravedlňuje.

spoiled children
Zdroj: shutterstock.com

​Ak náhodou v škole robia niečo, čo ho akurát zaujíma, pošle ju preč, že má prísť neskôr. A ona ide. Že teda ešte nakúpi... Mám aj inú známu, čo svoju dcéru každý polrok prihlási na iný krúžok, lebo dlhšie to malú nikdy nebaví. A ona ju nebude predsa nútiť. Poznám ženy, ktorým príde vtipné, že svoje deti musia s jedlom naháňať, aj také, ktorým neprekáža, že pri stole sedia s tabletmi. Keď ma štvorročná dcéra mojej susedy odmietne pozdraviť, usmeje sa a povie mi: „Vidíš, už má názor.“ A absolútny vrchol som zažila u mojej spolužiačky z vysokej školy. Prišli sme k nej na návštevu, dať si víno, trochu pokecať. Jej päťročná dcéra od začiatku vystrájala, nenechala ju s nami rozprávať sa, dožadovala sa jej pozornosti, hystericky plakala. Po 15 minútach cirkusu ju mama vzala vedľa do kuchyne a keď sa vrátila, poprosila nás, aby sme odišli. Že jej Romanka si dnes návštevu nepraje... Možno sa v nasledujúcich riadkoch nájdete. Možno si len v kútiku duše priznáte, že tak nejako to je. A možno ešte dokážete prepnúť a skúsiť to trochu inak. Prísnejšie.

Dieťa je človek, ktorého vyprevádzate do jeho vlastného života. Nie je zmyslom toho vášho.
Ťažko sa to vysvetľuje žene, ktorá roky oplakávala každú menštruáciu a zrazu sa sen stal skutočnosťou. Dieťa je ofukované, dieťa je stredobod vesmíru, dieťa má všetky hračky, krásne oblečenie, narodeninové oslavy s Darou Rolins a ak naň pani učiteľka zvýši hlas, väčšinou je konfrontovaná a označená za amatérku. Dieťa NIČ nemusí, určuje program celej rodine a keď v dvanástich odvrkne babke, že daj mi pokoj, všetci sa chápavo usmejú, že veď puberta.

Dieťa je človek, ktorý vás má na to, aby ste mu ukázali základy slušného správania sa.
Keď sme nahlas nepozdravili, nepoďakovali, nepoprosili, dostali sme pohlavok. Keď sme v škole vyrušovali, dostali sme pokarhanie alebo dvojku zo správania. A doma zaracha na pol roka. Keď sme papuľovali, schytali sme zaucho. Keď sme prišli po večierke, dlhé týždne sme ani nepípli, či môžeme ísť von... Dnes deti skáču dospelým do reči, na jedlo, ktoré navarí mama, hovoria fúúúj. Nielenže ich na to, čo sa patrí a čo nie, neupozorňujeme. My im ani nedávame príliš dobrý príklad. Nadávame pred nimi v autách na niekoho, kto si dovolí ísť predpisovo, ako chodci chodíme aj s deťmi na červenú, okrikujeme čašníkov, hádame sa s učiteľmi, susedmi, ktorých strom prevísa ponad náš plot... A potom, keď vyrastú, sa nestačíme čudovať...

like mother like daughter
Zdroj: shutterstock.com

Dieťa je človek, ktorý nesmie mať všetko. Tak, ako to nemáte vy.
Deti mojich kamarátok po ničom netúžia. Lebo všetko majú. Hneď. Nečaká sa do Vianoc alebo na narodeniny, keď fičia gormiti, dostanú 15 kíl gormitov, keď fičia tie čudné barbieny so strašidelnými hlavami, dostanú k nim aj výbavu. Toľkokrát som počula vetu: „Pekne tu seď, kým sa s tetou Karolínou porozprávam, a keď vydržíš, kúpim ti... čokoľvek.“ Všetko za odmenu. Hračka za jednotku, za vysvedčenie mobil, na deň detí veľké lego, na Vianoce všetko dokopy dvakrát. Za umytie riadu dve eurá, za vynesenie smetí o euro navyše. A keď náhodou nie je dosť peňazí a dieťa si práve vtedy zmyslí, že chce všetky postavičky z Toy Story, pri slovách – nie, nedá sa, sa hodí o zem a vyrobí scénu storočia. Po ktorej – a to je to najhoršie – ste schopní zrušiť aj životnú poistku, len aby svoju hračku dostalo.

Dieťa je človek, ktorý sa musí vedieť zamestnať aj sám.
S úžasom sledujem, ako moje kamarátky od druhej do siedmej „taxikárčia“, vozia deti z baletu na gitaru a na tréning gymnastiky, potom keramiku, hip-hop a večer ešte plávanie. S otvorenými ústami sledujem ich paniku, keď vo štvrtok dopoludnia hľadajú na webe aktivitu na nasledujúci víkend. Výlet, akciu v meste, čokoľvek. Poviem úprimne, mne je tých detí ľúto. Nemajú sa kedy zahrať s legom, nemajú kedy zájsť len tak na zmrzku, nehovoriac o sledovaní slimákov na chodníku pred domom. Nemajú kedy skákať gumu, alebo len tak ležať a predstavovať si, že sú piráti na lodi... Pamätám si na víkendové rána, keď sme si s bratom dali jogurt a sledovali v telke detské vysielanie, potom sme čakali, kým sa navarí obed, umyli riad, po ňom si naši ešte na hodinku podriemali a až potom sme sa vybrali – pešo na kávu k babke. Tie víkendy, keď som namaľovala viac obrazov ako Picasso za celý život, bábikám postavila z kociek a vankúšov celé mesto, vyskúšala všetky mamine líčidlá a za domom urobila minicintorín pre osy, ktoré v pohári s malinovkou topil brácho, patrili k nášmu detstvu tak, ako tie, ktoré sme strávili na záhradke za mestom, kde sme polievali, pleli a večer opekali zemiaky. Ak sme aj povedali rodičom, že sa nudíme, so zdvihnutým obočím nás poslali do lesa hrať sa. Alebo hľadať huby. Rozhodne sa na úkor svojho pohodlia nepechorili do auta, aby nás zobrali na rozprávkový festival 70 kilometrov od nášho mesta...

Dieťa je však aj človek, ktorý musí cítiť lásku.
Vraj sa rodičia s deťmi dnes minimálne rozprávajú. Vidím to na každom kroku. Malý školák alebo škôlkar kráča popri upaľujúcej mame alebo otcovi, ktorí sa s niekým vybavujú do telefónu. Doma nesedia pri mame, ktorá varí večeru, ale hrajú hry na počítači alebo chatujú na sociálnych sieťach. A pritom, podľa mňa, stačí tak málo. Sadnúť si za stôl s večerou, pri nej si povedať všetko, čo sa stalo cez deň, užívať si prítomnosť všetkých z rodiny a užívať si jedlo. Ktoré sa, mimochodom, konzumuje príborom.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.