psychologička
Zdroj: Katarína Kincelová

Psychologička Barbora Kuchárová: Ľuďom pripomínam život, ku ktorému sa nechcú vrátiť

V najnovšom vydaní magazínu Evita nájdete okrem iných, aj zaujímavý rozhovor so psychologičkou Barborou Kuchárovou, ktorá pomáha ľuďom závislým od drog a pracujúcim v sexbiznise. Tu je doplnenie k tomu, že život na ulici naozaj nie je jednoduchý...

Prečo mám pocit, že dnes je ľudí na ulici čoraz viac? Aj zo spomienok mnohých ľudí viem, že kedysi, v spomínanom socializme to tak nebolo...

Nebolo ich vidno, ale súčasťou spoločnosti boli aj pred revolúciou. Všetci však boli skrytou populáciou, nielen čo sa týka ľudí bez domova, ale napríklad aj zdravotne znevýhodnených. Štát si ich vtedy vedel „upratať“, napríklad do zariadení pre duševne chorých, aj kvôli alkoholu. Dnes nám „behajú“ po vonku, pretože z práva pacienta vyplýva reverz, čo kedysi neexistovalo. A príživníctvo sa trestalo väzením... jednoducho, kto nemal prácu, išiel sedieť.

A myslíte si, že väzenie človeka zmení k lepšiemu?

Z pohľadu psychologičky hovorím, že skôr nie ako áno. Netvrdím, že sa to nikdy nepodarí, ale po určitom veku, keď má človek svoj životný štýl, je väzenie skôr nútená prekážka ako možnosť nápravy správania. Možno by tí ľudia aj chceli byť lepšími, ale umožní im to spoločnosť? Vezmite si, že ak si žena zarobila v sexbiznise viac ako v niektorom z bežných povolaní, v ktorých by mohla pracovať, vráti sa k starému spôsobu života aj po výkone trestu kvôli peniazom, najmä na drogy. Dnes už síce, našťastie, existuje vo väznici oddelenie pre narkomanov, ale je tam málo sociálnej práce, nie sú na to kapacity a s tými ľuďmi je potrebné pracovať oveľa viac.

Aké sú okrem drog dôvody, ktoré držia ľudí na ulici?

Závislosť je jedným z najsilnejších dôvodov, pretože prostriedky na drogy si človek ľahšie nezabezpečí nikde inde. A potom, iba tipujem, z toho, s čím som sa stretla. Je to životný štýl, na ktorý sú ľudia naučení... Ak niečia matka pracuje v sexbiznise, je prirodzené, že v tom bude pokračovať. A potom aj psychiatrické konotácie, akou je depresia – keď ľudia nevidia budúcnosť, načo by sa snažili... A potom ešte napríklad vzdelanie – keď človek berie drogy od štrnástich a nemá vedomosti, aby sa presadil, to všetko ovplyvňuje ďalšie smerovanie.

A čo v prípade, že sa človek sám rozhodne naozaj z ulice odísť? Aký je postup?

Ten človek sa v tej chvíli vydá na naozaj dlhú cestu. V prvom rade je dôležité zasanovanie chorôb a infekcií, administratívne „upratanie“ od dokladov až po poberanie dávok, na ktoré má nárok. Potom sa mu nájde napríklad azylové bývanie, aspoň nejaká drobná brigáda... Samozrejme, toto všetko nerobíme len my, ale sme toho súčasťou. Napríklad sme jednu klientku, ktorá robila v sexbiznise, distribuovali do bezpečia ženského domu, kde s ňou pracovali odborníci a kde sa jej podarilo vymaniť zo života na ulici. Mnohokrát sa zistí, že človek má nejaké znalosti, ktoré vie využiť a nájsť si dobrú prácu. Máme pár takýchto pekných príbehov a ja sa vždy smejem, keď ma títo ľudia veľakrát už na ulici nepozdravia. Ale teším sa z toho. Viem, že im pripomínam ich minulý život, ku ktorému sa už nechcú vrátiť, a úplne tomu rozumiem. A veľmi im fandím.

Je zrejmé, že život na ulici poznačí ľudskú psychiku. Treba s ľuďmi aj po tom, ako sa dostanú do „normálneho“ života, ešte dlho pracovať?

Aby som bola v tejto odpovedi úplne čestná, ani ja sama neviem, čo presne je normálny život. Treba opäť povedať, že žijú tak, ako sa dá, ako je to v tej chvíli možné. Samozrejme, majú celý rad psychických problémov, ktoré ich sprevádzajú, majú traumy, úzkosti, depresie... Často majú zlý základ. Chýba im rodinné zázemie, korene, nie sú previazaní so svojimi rodinami alebo sú ich rodiny nefunkčné. So všetkým sa však dá krásne pracovať, veľmi často ich prepájame na rôzne svojpomocné skupiny, napríklad anonymných narkomanov či alkoholikov, kde sú už abstinujúci ľudia a vedia pre nich vytvoriť bezpečnú sieť prijatia a podpory. Zažila som prípady, keď tieto skupiny spravili finančnú zbierku pre jedného z členov – napríklad na potraviny pre mamičku s deťmi, ktorá nemala čo jesť. Mnohokrát si tiež dokážu medzi sebou sprostredkovať prácu... Najmä v tom celom nie sú sami, a to je fakt dôležité.

Celý rozhovor nájdete v júnovom vydaní magazínu Evita.

Kto je?

psychologička
Zdroj: Katka Kincelová

PhDr. Barbora Kuchárová, PhD., MBA

Klinická psychologička pracujúca v oblasti redukcie požiadavky po droge a výkonná riaditeľka OZ Prima, ktoré vzniklo v roku 1999 v Bratislave a ktoré sa venuje streetworku pre tabuizované skupiny obyvateľstva. V oblasti primárnej prevencie je aktívna už od roku 1993. V roku 2001 ukončila vzdelávanie v oblasti psychoterapie v prístupe centrovanom na klienta. Pomohla založiť viacero neziskových organizácií, je aktívna v publikačnej činnosti, prednáša a poskytuje supervízie sociálnym pracovníkom. Pôsobí na nadnárodnej úrovni.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.