Narodili ste sa v židovskom pracovnom tábore v Novákoch, v mrazivej zime v decembri 1942. Napriek tomu, že si toto obdobie nemôžete pamätať, urobili ste dôkladný rešerš, aby ste sa o pohnutých časoch čo najviac dozvedeli.
Všetko viem z rozprávania mojej mamy a ostatných preživších. Až pri ich svedectvách som pochopila, prečo moje narodenie považovali za zázrak, symbol života v období smrti. Pre Židov boli pracovné tábory niečo ako medziobdobie medzi životom a infernom. Mama bola, pochopiteľne, skúpa na slovo, prišla o manžela a celú svoju rodinu. Zostala sama s dvomi malými dcérami.
Mama druhýkrát otehotnela a vaša mladšia sestra Nora sa narodila v koncentračnom tábore v Osvienčime, kam vás deportovali.
A to už moji rodičia vedeli, že odtiaľ niet návratu. Z Novák ujsť nemohli, mama bola tehotná a ja som mala dva roky. Osvienčim znamenal pre dieťa automaticky smrť. Prežila som naozaj zázrakom, lebo vražedná mašinéria mlela z posledného. Moja mama ma zvierala za ruku, aj keď vedela, že aj pre ňu to bude znamenať automatickú smrť. Na rozdeľovacej rampe videla môjho otca posledný raz. Prežila, keď mi vytetovali číslo a ja som odpadla, i to, keď som bola v baraku pre batoľatá zoslabnutá na smrť a ona absolútne bezmocná, navyše tehotná. Mala som dva roky a nevedela som sa postaviť na nohy.
Proces pátrania po pravde o svojej minulosti musel byť mimoriadne náročný.
Hlavne psychicky. Neviem sa modliť, lebo Bohu, ktorý sa prizeral na tieto zverstvá, ak existuje, neviem odpustiť. Dozvedela som sa o tragickej smrti môjho otca, o narodení mojej sestry Nory a nikdy mi neprestane byť ľúto mojej mamy. Po oslobodení sa o nás starala najlepšie, ako mohla. Ani ona nedodržiavala zákony Tóry. Neskôr sa vydala za Arnolda Čierneho, dávalo jej to takú potrebnú stabilitu.
V mladosti ste boli veľmi chorľavá, neskôr ste však vyštudovali medicínu.
Stopu koncentráku som si niesla vo svojom zdraví. Tuberkulóza, angíny, všeličo. Potom prišla hrozba v podobe komunistov. My sme sa nemali na žiadnej úrovni veľmi dobre. Moje kamarátky s rodinami emigrovali do Izraela, doma sme židovstvo už takmer vôbec nepraktizovali. Na medicínu ma prijali pre dobré známky, ale určite aj kvôli tomu, že Arnold báči vstúpil do strany. Vyštudovala som a stala sa detskou lekárkou.
Pred promóciami ste sa v Juhoslávii zoznámili so svojím budúcim manželom. Vaša svadba bola vaša prvá židovská svadba. Jakob bol zo Západu.
Áno. Moja mama mi hovorila – keď si vezmeš Slováka, bude piť a bude ťa biť a každý rok budeš mať dieťa. Tak som si vzala iného. Nepil a nebil ma. Žil v Mníchove a mňa kvôli nemu vypočúvala ŠtB. Vedela som, že v Československu nemôžem žiť slobodne, Jakobova láska ma dostala do Nemecka. Aká irónia?
Po neľahkých začiatkoch, keď vám nebolo dovolené pracovať, ste o manžela tragicky prišli.
V Nemecku som bola od neho závislá, ženy mali byť doma pri deťoch. Jeho smrť bola hrozná rana. Zomrel, keď bol konečne šťastný. Spadol v pivnici a fatálne si udrel hlavu. Mal 44 rokov, prežil koncentráky, založil rodinu, postavil dom... a bum. Pýtala som sa vtedy, čo sa tam hore deje, ak tam naozaj niekto je a dáva na nás pozor. S jeho rodinou som to tiež nemala najjednoduchšie. O mojom osude ako židovskej vdovy po ich bratovi mali iné predstavy. Vždy som s niekým a proti niekomu bojovala. Stálo ma to veľa síl.
Potom vám však v Nemecku dovolili pracovať a vy ste sa zaľúbili do svojho kolegu.
Áno, konečne som mohla pracovať, lebo som podľa noriem nemala muža, ktorý ma živí. Bola som jediná cudzinka v kompletne nemeckom tíme lekárov. Druhý manžel Bernd nebol Žid, ale moja mama bola veľmi tolerantná a povedala mi – je to tvoj život, rob, čo chceš. Problémy som mala skôr so židovskou obcou, lebo som bola prvá, ktorá si ako rozvedená vzala Nežida. Najskôr sme sa mali veľmi dobre, máme dvoch synov, a potom sme sa odcudzili.
Ja som išla dopredu, on stagnoval, už sme sa nestretali v spoločných bodoch.
Máte troch synov, najstarší žije v USA, dvaja mladší v Nemecku, stredný syn sa s vami dlho nerozprával.
Áno, po siedmich rokoch mlčania prišiel, akoby včera odišiel, a bolo. Najprv mi napísal na narodeniny, potom pol roka nič a potom prišiel a už zostal. Počas obdobia ticha som s ním udržiavala jednostranný kontakt, nikdy mi neodpovedal. Teraz sme opäť rodina. Najstarší Erik je v New Yorku, kam chodím a navštevujem moje dve vnučky.
Ani u vás sa nesmie plytvať potravinami, akoby memento na obdobie strachu a hladu?
Presne, to je niečo neprípustné. U mňa sa nič nezahadzuje, dbám na to veľmi úzkostlivo. Zdedila som to po svojej mame.
Váš život je popretkávaný dramatickými udalosťami, napriek tomu pôsobíte vyrovnane a vyzeráte výborne.
Asi preto, že sa mám dobre. Som slobodná, mám dospelé deti, každý zo synov má prácu. Môžem robiť, čo chcem, a to som nikdy nemohla. Žijem podľa vlastného rytmu a nič už nemusím.
Stále pracujete?
Som psychoterapeutka, pomáham ľuďom v neľahkých životných situáciách a áno, stále sa venujem vlastnej praxi. Menej, ale stačí mi to. Mám aj kultúrny život, priateľov, mám sa dobre. Viete, každý v živote niečo má. Nikdy to nie je len ťažké. Vždy sa to strieda. Z každej katastrofy človek vyjde, hoci v čase, keď sa mu deje, tomu neverí. Napriek všetkému, čo sa mi stalo, som optimistka.
Čo by ste ešte chceli zažiť?
Chcela by som mať ešte vnúčatá od mojich dvoch synov, chcem cestovať. Všetko by malo byť tak, aby môj život aj v tomto období dával zmysel. Samozrejme, na prvom mieste je zdravie, aby som si ho mohla užívať. Prekonala som dva infarkty, podobne ako moja mama, tomu tretiemu už podľahla.
Vaša kniha má iste aj iný ako len osobný význam.
Chcela som, aby zostala nejaká pamiatka na mamu. Jediná prežila koncentrák, v ktorom prišla o celú svoju rodinu a zostali sme jej len my, jej dcéry. Malo by to byť aj pre moje deti a celý svet. Nech naša rodinná história nezostane stratená. Úspech knihy nie je pre mňa dôležitý, aj keď je príjemný, svoj zámer som splnila.
Židovské sviatky sú vždy veľmi tradičné. Je to tak aj u vás?
Sviatky sú vždy o jedle a tom, že sa stretneme. Máme tradičné jedlá, ale nie som nábožná. Nemodlím sa – vojna a komunisti mi to z hlavy definitívne vytĺkli. Nemá to pre mňa význam, necítim to tak, nie som zviazaná s Bohom.
Je ešte niečo, čo sa vám v živote nestalo?
Je toho ešte veľa, čo sa nestalo, a nech sa radšej ani nestane. Myslím, samozrejme, niečo zlé.
