Zuzana Pavelcová
Zdroj: Dan Materna, MAFRA

"Digitálny stres" mení psychiku detí. Boja sa skutočného života, tvrdí psychologička

Cítime neustály tlak, že musíme byť 24 hodín denne dostupní. Keď nám niekto napíše esemesku, cítime sa byť zaviazaní okamžite odpovedať. Miera úspešnosti je jednostranná, obmedzuje sa na počet lajkov či followerov na príspevky. Nejde o to, akí v skutočnosti sme, ale ako dobre sa dokážeme "predať". Keď ide o klasické šikanovanie v škole, dieťa je v bezpečí aspoň doma, pri tom virtuálnom nie je v bezpečí nikde.

O narastajúcich problémoch, ktoré plynú z nadmerného a nezodpovedného využívania digitálnych technológií sa v poslednej dobe hovorí stále častejšie. Psychologička Zuzana Pavelcová sa tejto problematike rozhodla venovať do hĺbky a o tom, čo jej práca zahŕňa, prezradila v rozhovore pre Lidovky.cz.

V roku 2016 spoluzaložila psychologicko-poradenský inštitút Re: Life, kde tínedžerom aj dospelým radí, ako si k online svetu nájsť zdravý vzťah. Okrem individuálnych psychoterapeutických sedení, organizuje spoločne s kolegyňou, psychologičkou Luciou Essenza, semináre pre školy a verejnosť alebo programy pre deti ako: Buď múdrejší ako tvoj smartfón! či kurz Odpoj sa, nech môžeš žiť!

  • Kto a prečo za vami do Re: Lifu najčastejšie prichádza?

Najčastejšie k nám chodia deti, dospievajúci a ich rodičia, keď majú pocit, že ich potomok sa stal závislý na IT. Často stačí, že rodič u nás sám absolvuje niekoľko sedení, aby bol kompetentný svojmu dieťaťu pomôcť.

Dozvie sa, ako s ním najlepšie komunikovať, ako nastaviť hranice a pravidlá a ako ho podporiť v hľadaní vlastného prístupu k online aktivitám. S dospelými klientmi potom riešime hlavne ich depresie, úzkosti, pocity bezradnosti alebo obavy vstúpiť do dospelosti, prípadne nadviazať dlhodobý vzťah.

  • Všetky tieto problémy majú súvislosť s nadmerným využívaním digitálnych technológií?

Nie vždy, často však áno. Dnešní mladí ľudia majú totiž nadmerné očakávania, a to vďaka tomu, že vyrastajú v online svete, hrajú počítačové hry a sledujú videá z celého sveta.

Domnievajú sa, že život bude ako dokonalá fantasy hra, že odmena a uspokojenie prídu hneď, rovnako ako keď napríklad začnú sledovať seriál na webe a nemusia čakať na ďalší diel do budúceho týždňa, ale pozrú si všetky diely naraz.

Lenže tak to v reálnom živote nefunguje, tam musia vyvinúť skutočné úsilie, aby niečo dosiahli, na niečo si počkať, zažiť aj neúspech a oni to naraz nezvládnu. Majú strach vstúpiť do skutočného života, ktorý nie je taký odmeňujúci, nie je taký jednoduchý.

  • Keď sa tínedžerov pýtate, prečo cítia potrebu byť tak často online, čo vám odpovedajú?

Že potrebujú komunikovať, byť v spojení, všetko zdieľať, a to s kýmkoľvek na svete. Táto potreba je napokon pre mladých ľudí úplne prirodzená. Sami však zároveň vnímajú, že ich to zaťažuje.

Cítia, že tlak na úspech a nutnosť byť obľúbený, ktoré sú vyvolané aktivitou na sociálnych sieťach, im zároveň prekáža. Často priznávajú, že keď už dlhší čas sledujú videá na YouTube alebo hrajú online hru, majú pocit prázdnoty, sú unavení a nič iné sa im nechce.

Sami však nevedia, ako sa od toho odpútať, ale je to pochopiteľné. Aj my dospelí sa učíme zvládať stres celý svoj život, deti to majú ešte ťažšie.

  • Čo im môže v tomto smere pomôcť?

Dobré rodinné zázemie, záujmy, ktoré ich tešia, v škole napríklad predmety ako je hudobná, výtvarná alebo telesná výchova, pri ktorých sa môžu naučiť, ako sa zdravým spôsobom uvoľňovať.

Lenže súčasný systém vzdelávania kladie dôraz skôr na iné predmety, akými je matematika a ešte na to, aby sa dieťaťu odovzdalo čo najviac informácií. To je však veľmi krátkozraký prístup, pretože človek pre duševnú pohodu a pre to, aby mohol dobre robiť svoju profesiu, nepotrebuje len vedomosti, ale aj schopnosť zvládať stres. A detí, ktoré sa s veľkým napätím a stresom, či už digitálnym, alebo iným, stretávajú, pribúda.

  • Ako možno vysvetliť pojem digitálny stres? Čo ho spôsobuje?

Ide o formu nepríjemného prežívania spojenú s používaním digitálnych technológií. Napríklad tlak na to, že musíme byť 24 hodín denne dostupní. Keď nám niekto napíše esemesku, cítime sa byť zaviazaní okamžite odpovedať.

Ďalší stresujúci faktor je, že sociálne siete ukazujú svet v jeho umelej podobe, krásny a bez chýb. Deti a často aj dospelí potom majú pocit, že musia byť podobne dokonalí a obľúbení ako tí, ktorí sa prezentujú na Instagrame či Facebooku.

Miera úspešnosti je tu dosť jednostranná, obmedzuje sa na počet lajkov či followerov na príspevkoch. Nejde o to, akí v skutočnosti sme, ale ako dobre sa dokážeme "predať".

Keď sa napríklad tínedžeri fotia s úmyslom dať fotku na Instagram, štandardom je štylizácia, filtre a samozrejme nezverejnia prvú snímku, ale tú najlepšiu. Už to úzkostné očakávanie, aký ohlas bude fotka mať, im spôsobuje veľký stres.

Vedomie, že ktokoľvek kedykoľvek môže mať lepší príspevok, zapríčiní, že nie sú nikdy spokojní. Úspech v online svete nikdy nie je trvalý. Ide o trochu frustrujúcu honbu za nedostihnuteľným ideálom.

  • Nedávno ste v Prahe prednášali na tému Pornografia, sústredenosť a online vzťahy - digitálny stres u detí. O čo v skratke šlo?

Práve o už spomínaný vplyv komunikácie na sociálnych sieťach, ktorá je často veľmi umelá a vyvoláva tlak na úspech, a tiež o to, že deti sa dnes vďaka internetu dostávajú veľmi skoro a ľahko k informáciám so sexuálnym obsahom.

Aj keď máte nastavené rodičovské filtre, kamarát vášho syna či dcéry ich mať nemusí. Na pochopenie a spracovanie takých videí ešte deti nie sú dostatočne emočne vyvinuté a nevedia si s tým rady.

Online svet tiež negatívne ovplyvňuje ich schopnosť sústrediť sa. Je pre nich ťažké zvládnuť neustále rozptýlenie, ktoré digitálne technológie ponúkajú. Multitasking, prepínanie pozornosti, ktorý internet aktivuje, je totiž pre ľudský mozog neprirodzený.

Spôsobuje únavu a zaťažuje nervový systém. Mladí ľudia dnes stále častejšie prijímajú informácie skratkovito, v klipoch, formou obrázkov a hlasových správ, čo narušuje ich schopnosť sústredenia.

To môže viesť aj k tomu, že ich nebaví čítať knihy, pretože nie sú schopní sa dlhšie koncentrovať na súvislý text.

  • Veľkým online nebezpečenstvom je určite aj kyberšikana...

Bezpochyby. Problém je v tom, že kyberšikana môže mať v priebehu sekundy obrovské publikum, čo je pre napadnuté dieťa veľký stres. Niekto ho nakrúti, keď sa prezlieka pri telocviku alebo v inej kompromitujúcej situácii, a v okamihu to vidia stovky ľudí.

Dieťa s tým nemôže nič robiť, nemá možnosť úniku. Keď ide o klasické šikanovanie v škole, dieťa je v bezpečí aspoň doma, pri tom virtuálnom nie je v bezpečí nikde. Pre dnešné deti je reputácia v online svete dôležitá a akokoľvek sa nám to môže zdať povrchné, mali by sme sa to snažiť pochopiť.

Keď budeme na problémy s kyberšikanou reagovať znevažovaním celého problému alebo zákazom mobilu, nič sa tým nevyrieši. Len sa stane, že až dieťa na internete niečo znova raní, bude sa báť o tom s nami hovoriť.

  • Čo ďalšie radíte rodičom, keď má ich dieťa problém s kyberšikanou?

Najskôr je potrebné sa dieťaťa v pokoji opýtať, ako to celé samo vníma. Vypočuť ho a nesúdiť, nepoužívať vety typu "ja som ti to hovoril". Niekedy totiž môže ísť len o vzájomnej podpichovanie, ktoré v puberte medzi deťmi bežne prebieha.

Ale ak je to pre dieťa traumatické, mal by rodič zájsť do školy za triednym učiteľom alebo za psychológom a riešiť to na mieste, kde problém vzniká. Dnes už majú školy väčšinou celkom prepracovaný systém, ako kyberšikanu riešiť.

  • Boli by ste pre plošný zákaz mobilov na školách aj cez prestávky, podobne ako sa to stalo vo Francúzsku?

Z pohľadu nás psychológov je častý kontakt s mobilom naozaj nezdravý a stresujúci faktor. Ak by dieťa vďaka zákazu smartfónov aj počas školských prestávok dostalo navyše zhruba 50 minút denne, kedy si odpočinie od neustáleho tlaku niečo kontrolovať a snažiť sa, tak som za.

Tým však nechcem povedať, že digitálne technológie do škôl nepatria. Deti by s nimi mali vedieť zaobchádzať a rozumieť im, takže nevidím nič zlé na tom, keď je tablet alebo mobil súčasťou cielenej výučby.

Ako rodič spozná, že jeho dieťa používa mobil už na hrane závislosti?

Najkrikľavejšie varovné signály sú, keď dieťa klame o dĺžke času, ktorý na mobile strávilo a bagatelizuje svoje aktivity, ktoré sú s tým spojené. Alebo keď sa samo prizná, že nutkanie neustále siahať po telefóne nemôže zvládnuť.

A tiež, keď nezvláda školu a prestanú ho zaujímať veci, ktoré ho predtým bavili. Rodič by mal spozornieť aj vtedy, keď sa dieťa začne správať inak, stiahne sa do seba, stráni sa kamarátov aj rodiny a prestáva komunikovať.

  • Život online má však aj svoje pozitíva, napríklad jednoduchý a rýchly prístup k informáciám.

Určite a nielen to. Internet je aj zdrojom veľkej sociálnej opory. Na sieti vždy nájdete niekoho, kto má podobný problém ako vy a môže vás priviesť k jeho riešeniu. Ak niekto napríklad bojuje so sociálnou fóbiou, má zdravotný handicap alebo nejakú autistickú poruchu, môže to byť pre neho spôsob, ako aspoň sprostredkovane komunikovať s ostatnými.

  • Sú deti, ktorým digitálny stres nehrozí?

Myslím, že menej ohrozené sú deti, ktoré majú od raného veku pružnejšie myslenie, dokážu sa lepšie ovládať a majú menší vrodený sklon k závislostiam. Naopak impulzívnejší jedinci alebo tí, ktorí sú odmalička závislí na pochvale či odmeňovaní, sú viac ohrození závislosťami.

Odolnejšie sú deti, ktoré majú väčšie spektrum koníčkov a viac pozitívnych sociálnych zážitkov. Niekedy sa stáva, že sa to deťom v určitom veku na čas vymkne z ruky a hrajú "onlinovky" napríklad desať hodín denne, ale potom ich to prestane baviť.

Takto dobre to dopadá práve u tých, ktoré majú dostatok reálnych pozitívnych zážitkov z minulosti, majú sa kam vrátiť.

  • Čo by rodičia mali robiť, aby svojim deťom pomohli vypestovať zdravý vzťah k digitálnym lákadlám?

Základom je byť s deťmi. Znie to jednoducho, ale naozaj ide o to, aby sme s nimi hovorili, skúsiť si s nimi zahrať nejakú hru alebo ich pri tom chvíľu pozorovať. Zhliadnuť príspevok YouTubera a pýtať sa ich, čo si o tom myslia, čo ich na tom baví a pridať vlastný názor. Tým u dieťaťa rozviniete určitý odstup a kritické uvažovanie.

Robia podľa vás české školy dosť, čo sa týka prevencie bezpečnosti na internete či online závislosti?

Myslím, že väčšina áno, české deti toho v tomto smere vedia celkom dosť. V čom však ešte máme medzery je práca s ich emočnou inteligenciu a odolnosťou. Pokiaľ toto rodičia a učitelia nezanedbajú, je veľmi pravdepodobné, že z detí vyrastú silné a psychicky zdravé osobnosti, ktoré všetky spomínané nebezpečenstvá dokážu sami zvládnuť.

S pocitom, že poznám vlastnú cenu, sa tlak na úspech a potreba byť obľúbený omnoho lepšie zvláda. Emočná inteligencia totiž zahŕňa rozvoj sebareflexie, ochotu premýšľať o sebe aj o druhých a okrem toho aj empatiu, na ktorej stojí celá spoločnosť.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.