Rútila som sa po diaľnici asi 120tkou, keď mi zrazu začala pípať kontrolka benzínu. „Do kelu,“ zavrčala som a vyhodila pravý blinker na znak, že budem odbáčať k najbližšej pumpe. Ani vo sne by mi nenapadlo, že to zastavenie mi zmení život. Volám sa Eva a diaľnicou Bratislava – Nitra a späť si to tiahnem dosť často. Minimálne sedemkrát do mesiaca. Nikdy sa mi nič neobvyklé počas týchto ciest neudialo – klop klop... Ale, nikdy nehovor nikdy...
Vystúpila som namosúrene z auta a celou svojou bytosťou som sa snažila všetko urýchliť. Chcela som načerpať 30 litrov benzínu za sekundu. Pohľadom som poháňala to počítadlo – viete, ktoré myslím. OK! Nádrž bola plná. Utekala som to zaplatiť. Samozrejme, že keďže som sa ponáhľala, tak som zle vyťukala PIN, a tak som musela platbu opakovať. „Toto sa môže stať len mne,“ vrčala som aj pred predavačom. Iba sa usmial, a dodal: „Hm, tak to býva...“.
Iba stotinu sekundy som obetovala na to, aby som si uvedomila, že má krásny úsmev, a potom už po mne zostala iba žeravá čiara. Ešte malá kontrola, či je nádržka na benzín zatvorená, a štart.... Teda, bolo by to tak, keby som nezbadala pod mojim autom spadnutý telefón. Zodvihla som ho. Mohla som ho ísť zaniesť do predajne, ale nebol čas. Keď opadne stres, zavolám niekomu z uložených kontaktov a poviem, že mobil sa našiel, nech si poň prídu. Alebo nejako sa už len dohodneme. Večer, bolo to asi po piatich hodinách odvtedy, čo som ho našla, som začala volať. Martin Doška – to bolo meno posledného volaného. „Dobrý večer, tu je Martusová, našla som mobil, z ktorého vám volám. Vy teda viete, komu patrí. Odovzdáte mu správu, že som ho našla?.“ Vraj je to telefón Petra, jeho kamoša. Dohodli sme sa, že na druhý deň si poň príde do Bratislavy.
Nedalo mi to. Prezrela som si v tom mobile všetko! Ja viem, som hrozná, ale ženská zvedavosť je silnejšia. Ale nič som nenašla... myslím žiadnu „pikantnú“ fotku. Zato esemeska stará asi pol roka ma dosť zaujala. Písalo sa v nej: „Buchol som sa do nej! Keby si ju videl. Je krásna. Chcem ju! Len neviem, ako na ňu.“ Jasné, že som sa preklikala k celkovej konverzácii na túto citlivú a intímnu tému.
„To nemyslíš vážne!“, vykríkla neveriacky a užasnuto Táňa. Moja najlepšia kamarátka, ktorá vie všetko o každom mojom „zamilovaní“.
„Áno! Dnes príde...“
„Čo urobíš?“
Mykla som plecom, pretože som to fakt nevedela.
„No a páči sa ti?“
„Áno, ale...“
„Čo ale?“ skríkla Táňa! „Celý život hľadáš lásku, teraz ti príde do domu ako objednávka na kľúč, a ty váhaš?“
„Kokos, ja viem, som blbá. Mám strach. Bože, to vážne sa mi toto mohlo stať? Veď to je ako vystrihnuté z romantického filmu. To nemôže byť pravda!“ chytala som sa za čelo a stále som si hovorila, že to je iba sen.
Áno, ten bielozubý chlapík z pumpy bol do mňa zamilovaný už pol roka. Nikdy som si nič nevšimla. Nikdy! A teraz to viem a mám mu odovzdať jeho mobil.
„Neviem, neviem či ho chcem...“ roztrasene som začala hovoriť Táni, ako dopadlo naše stretko s pánom pumpárom.
„Aké to bolo?“ dožadovala sa rýchlej odpovede.
„Nič, normálne. Prišiel. Žiaril. Doniesol mi ružu. Poďakoval za mobil. Pozval ma kávu... a tááák...“
„Čo tááák???“ bola nervózna z toho, že to naťahujem. Ale priznám sa, že som to tak trochu robila aj úmyselne. Vlastne nie trochu...
„Som šťastná ako blchááá!!! Sme do seba totálne zamilovaní. Vyznal mi lásku a ja som z neho úplne paf!“ vykríkla som víťazoslávne a spoločne sme s Táňou v objatí začali poskakovať od radosti po izbe.
Vždy ma bavilo vytvárať napäté situácie.
