príbeh
Zdroj: pixabay.com

Skutočný príbeh: Prečo trvá šťastie vždy tak krátko?

25.03.2019, 11:02 Životný štýl
Keď ma stíhala jedna rana osudu za druhou, pri zmysloch ma držala len nádej. Ale už aj tú som stratila. Vari mi život neprichystá vôbec nič pekné?

Na chrbte nosím šesť krížikov, ale mám pocit, že ma ťaží aspoň sto. Osud vraj každému nadelí len toľko, koľko unesie, nuž mňa tam hore majú očividne za veľmi silnú. Odkedy som prišla na svet, valí sa na mňa samé nešťastie.

Tvár z fotografie

Narodila som sa ako nemanželská dcéra otca, ktorého som ani nepoznala a matky, ktorá ma u seba nechcela. Vtedy boli iné časy, možno sa hanbila pred susedmi, možno sama pred sebou, možno som jej bola na ťarchu, možno... Neviem. Jedno je isté, mama odišla do mesta a mňa nechala u babky a uja na dedine. Vzhľadom na okolnosti som vyrastala vcelku pokojne a dá sa povedať, že šťastne až do svojich ôsmich rokov. Vtedy som jedného dňa prišla zo školy domov s plačom: „Deti sa mi smiali, že nemám otca,“ vzlykala som babke do sukne, zadúšajúc sa slzami.

„Neplač, Janička, samozrejme, že máš otca, aha tu je,“ vytiahla babka spoza kopy svetrov v skrini obchytanú fotografiu. Priamym pohľadom z nej na mňa hľadel fešák so švihácky vykrútenými fúzikmi, očami ako trnky a tmavou šticou, čo mu neposlušne padala do čela. Nečudovala som sa, že sa mama doňho zahľadela. Ale prečo ma len nechcel, prečo? Hladkala som fotografiu – tak toto je on? Veľmi som túžila spoznať ho, ale babka povedala, že je ďaleko, a tým sa debata o mojom otcovi skončila.

Stretnutie s originálom

Našťastie mi babka dovolila fotografiu si nechať, čo ma zachránilo pred ďalším výsmechom v škole. Čas plynul a ja som rástla. V pätnástich som odišla do mesta za mamou. Už sa za mňa nehanbila, privolila, že môžem u nej bývať a chodiť v meste do školy. Tu som sa dozvedela, že v meste žije aj môj otec. Dva roky som sa odhodlávala osloviť ho. Keď sme sa napokon stretli, želala som si, aby som ho nikdy nebola hľadala. Bolo jasné, že prišiel len zo zvedavosti, nie preto, že by mal o mňa ozajstný záujem. „Chcel som vedieť, ako vyzeráš,“ povedal. Rozprával iba o sebe, o svojej druhej rodine. Vtedy som sa dozvedela, že mám nevlastného brata. „A keď budeš mať osemnásť, musíme sa porozprávať,“ povedal mi otec pri rozlúčke. Ale o čom chcel so mnou hovoriť, to som sa už nedozvedela. Možno mám ešte niekde ďalších súrodencov, ktovie. Nikdy viac som ho nevidela. Písala som mu, pozývala ho na stretnutie, ale on sa mi už neohlásil. Ne-
chcel ma.

Deti bez budúcnosti

Vedomie, že ma otec nechce vidieť, zanechalo v mojej duši veľkú bolesť. Vyliečil ju Šaňo, chlapec, do ktorého som sa zaľúbila a ako devätnásťročná som sa zaňho vydala. Túžili sme po dieťatku, najmä ja, ale bocian akosi neprichádzal. Obrovská nádej a hlboké zúfalstvo si u nás podávali dvere takmer štyri roky. Myslela som si, že sa zbláznim. Z veselého dievčaťa som sa menila na nervóznu, podráždenú osobu, kedykoľvek som vybuchla, nedokázala som sa z ničoho tešiť a neznášala som ľudí, najmä ženy s malými deťmi. Keď som sa dozvedela, že čakám bábätko, bol to obrovský šok, ktorý vystriedalo bezhraničné šťastie. Ale len na chvíľu.

Miško sa narodil cisárskym rezom. Keď som sa prebrala, túžila som len po jedinom, vidieť ho. Lenže lekári boli akísi zdržanliví, ba zdalo sa mi, že uhýbajú pohľadmi a vyhýbajú sa mi. Napokon som sa dozvedela dôvod. Miško mal detskú mozgovú obrnu. Celé jeho detstvo sme chodili po doktoroch. Zo všetkých síl sme sa mu snažili pomôcť, ale naše úsilie akoby prinášalo presne opačný efekt. Žiadne zlepšenie neprichádzalo, naopak, bolo čoraz horšie. „Janka, urobme si druhé dieťatko,“ modlikal Šaňo. „My budeme mať pri toľkom nešťastí aspoň trochu radosti a možno to aj Miškovi v čomsi pomôže.“

Niečomu takému som sa bála uveriť. Nechcela som priviesť na svet ďalšie dieťa, ktoré zo života nebude mať nič, bála som sa, že aj to druhé bude bude choré. Ale Šaňo toľko prosil a naliehal, až som privolila. Ferko sa narodil normálnou cestou, ale tie vyhýbavé pohľady nemocničného personálu som už veľmi dobre poznala. „Pani doktorka, povedzte mi pravdu, som jeho matka, tak čo sa deje?!“ posledné slová som už na lekárku kričala. Vtedy mi potichu oznámila, že môj syn má mentálnu retardáciu stredného stupňa. Najbližšie dva dni som preplakala. Prečo sa len na nás valí toľké nešťastie? Prečo som Šaňa poslúchla, ako teraz budeme žiť?

Tŕnistou cestou

Odpoveď prišla rýchlo. Život s dvomi ťažko chorými deťmi bol nesmierne ťažký a stal sa v domácich podmienkach nezvládnuteľným, keď mal Miško sedem rokov. Už sme sa oňho nedokázali doma postarať a na odporúčanie lekárov sme ho museli umiestniť do ústavu. Srdce mi pukalo, keď sme odtiaľ odchádzali a on sa za nami len nechápavo díval s hlavou vyvrátenou nabok. „Ach Miško, odpusť mi,“ šepkala som pomedzi horúce slzy, ktoré mi máčali tvár.

Všetok čas a energiu som teda venovala Ferkovi a musím povedať, že to nebolo vôbec jednoduché. K duševnému postihnutiu sa pridali ešte aj ťažké poruchy správania a sú s ním problémy neustále.

Po odchode Miška do ústavu som si myslela, že sme už vyčerpali celú dávku nešťastia, ale ukázalo sa, že som sa mýlila. Tesne pred Vianocami mi náhle a nečakane zomrel manžel. Bolo to ako zlý sen, doteraz neviem, ako som to obdobie vôbec prekonala. Zostala som s Ferkom sama.

 

Čo ešte príde?

Odteraz som sa mohla spoľahnúť len sama na seba. A práve vtedy, keď som potrebovala najviac sily, začali ma trápiť kolená. Keď som už pomaly nemohla bez strašnej bolesti prejsť ani krok, musela som pod nôž. „Lepšie to už nebude,“ oznámil mi doktor a vypísal návrh na invalidný dôchodok. Francúzska barla sa stala mojou nerozlučnou spoločníčkou.

Moji synovia rástli, každý svojím nešťastným spôsobom, až dospeli. Za celé tie roky po Šaňovej smrti som iného muža nemala. Ani nebola príležitosť s niekým sa zoznámiť, keďže som sa stále krútila okolo Ferka, ale keď sa aj dalo, nemala som na žiadneho chlapa silu. Všetku svoju energiu som vkladala do starostlivosti o Ferka a do návštev u Miška v ústave. Chodila som za ním tak často, ako sa dalo. Pri ňom som sa ešte ako-tak držala, no celú cestu domov som vždy preplakala. Dnes si hovorím, že aj to bolo lepšie ako pochovávať syna, Miško sa totiž nedožil ani tridsiatky.

Čo všetko mám ešte vydržať, kvílila som nad Miškovým hrobom. Za koho trpím? Dokedy to vydržím? „Ako si mohol byť taký krutý? Prečo si mi nedoprial zdravé deti a pomoc môjho muža, že zomrel taký mladý?!“ Kričala som s hlavou vyvrátenou do neba. Ale oblaky plávali pomaly ďalej svojou cestou, celkom ľahostajné k mojej bolesti.