Nikoleta
Zdroj: Katka Kincelová

Skutočný príbeh Nikolety: Takto som sa zamilovala do behu!

Tvrdím, že beh je lacnejší ako terapeut a zdravší ako chľast. Začala som po ňom (po behu) poškuľovať, keď sa v mojom vzťahu objavili problémy, a ak som chcela nájsť riešenie, potrebovala som si vyvetrať hlavu a získať odstup.

Šport sa mi na to zdal ideálny, no nemám rada skupinové cvičenia, ani byť vo fitku na presný čas ako u lekára. Vyskúšala som beh. Aký paradox, keď si spomeniem, ako mi pri 12-minútovkách na základke bolo na vracanie. Tak som si kúpila bežecké tenisky a stiahla do mobilu appku. Spomienky na 12-minútové behy sa mi pri každom pokuse vynárali čoraz jasnejšie, ale na jeseň v roku 2015 som sa postavila na štart nočného behu v Nitre.

Čakalo ma 5 kilometrov, ktoré som dovtedy odbehla iba raz. Na skúšku a s otázkou, či ich vôbec dám. So štartovým číslom na hrudi som do cieľa prišla v čase 28:27. To som však vôbec neriešila, pre mňa bolo víťazstvom, že som do cieľa prišla a v nitrianskom parku ma neratovali záchranári.

Po bežeckej premiére som tenisky odložila do skrine. Prišla zima a pre mňa, novica, bol beh súčasťou jarných a letných dní. Prešli Vianoce, prišiel nový rok a všetci sme očakávali jar. Na beh som si sporadicky spomenula, ale vždy som si povedala: Keď bude teplejšie. Napokon som nečakala, kým sa oteplí. Šport som vždy mala rada. Kvôli mojej mame, ktorá, čo si pamätám, nadšene sledovala všetky priame prenosy z tenisu, krasokorčuľovania či atletiky.

Gaučový športovec som bola aj ja, ak nepočítam rok v basketbalovom krúžku na základnej škole a triednu zo strednej, telocvikárku, ktorá nikomu nič nedarovala. Dodnes nechápem, ako som zvládla zostavu (so skokmi!) na kladine. K športu ma to ťahalo aj pracovne, prvé novinárske kroky som urobila v redakcii športu vtedajšej STV. Keď som sa kvôli priateľovi presťahovala do Nitry a pre výsledky jej hokejistov sa v meste začal doslova ošiaľ, zase ma zlákal. Na prelome marca a apríla 2016 vrcholila najvyššia súťaž a nitrianski hokejisti mali veľké ambície, no v semifinále im robil problém Zvolen.

S napätím som zápasy sledovala pred telkou alebo na zimáku a keď sa „naši“ dokázali dostať z nepriaznivo sa vyvíjajúcej série a postúpili do finále, normálne ma to dojalo. Uvedomila som si, koľko síl ich to stálo a že nič nie je zadarmo. Zhruba v tom istom čase Pali Hirax Baričák na Facebook pridal príspevok, ktorý hovoril o tom, že mozgu trvá 21 dní, kým si zvykne na novú aktivitu a začne ju brať ako samozrejmosť. Tieto dva momenty sa v tom mojom mozgu spojili a naordinovala som si 21-dňovú bežeckú výzvu. Cieľ bol jasný: behať každý deň bez ohľadu na počasie a moju chuť (či nechuť), koľko to dá. Počasie bolo aprílové – sneh, dážď, chlad, ale išla som každý deň. Ixkrát som chcela svoj súkromný hec vzdať, veď čo, zlyhám iba sama pred sebou. Som však bar

No a ja som to dotiahla až do štádia, že dnes môžem vyhlásiť: Beh milujem! Nevyriešil síce moju krízu vo vzťahu, i keď možno áno, lebo som v sebe našla silu z neho odísť, no objavila som vďaka nemu ďalšie farby života. Spoznala som miestnu bežeckú komunitu, rovnako „poznačených“ ľudí, ktorí ma dokonca vlani prizvali do tímu na štafetu Od Tatier k Dunaju. Beh sa z terapie zmenil na súčasť môjho života, prišli zlepšenia, ku ktorým to človeka automaticky dovedie. Teda nie samo, ale pohyb, aj doma s činkami či na joge, sa počíta a odrazí sa na výsledkoch. Stále som však iba amatérka, nemám trénerov a aj keď idem na preteky, cieľom je pre mňa cieľ.

Tak to bolo aj vlani pri mojom prvom polmaratóne. Na trati som strávila 2:15:35, ale v cieli som mala v očiach slzy. Nie pre vyčerpanie. Pre radosť a hrdosť. Nebudem klamať, cítila som sa ako olympijská víťazka. Zlepšovanie sa je určite otázkou aj športovcov mojej kategórie. Veď hodinky, ktoré nám všetko zaznamenávajú, nemáme na parádu. A najmä je to istá forma zadosťučinenia a odpoveď na otázku, či to má zmysel, ktorá sa vynorí v slabých chvíľach. Nielen na trati, ale napríklad aj keď z ordinácie lekára odchádzate so žiadankou na MR mozgu a vaša mama vydesená „gúgli“ príčiny vašich príznakov. Vy ste to urobili už včera...

V druhej polovici októbra tohto roku som si išla zabehnúť svoj tretí polmaratón. Kamoši ma navnadili, vraj v trnavskej automobilke je rýchla trať. Počasie v tú októbrovú nedeľu bolo hrozné. Dobrovoľne by som behať nešla, hoci v parku naháňam kilometre aj v mínusových teplotách, v daždi a v snehu. Fúkalo, na trati práve opačným smerom. Od štartu som si hovorila, nech to už mám za sebou. Okrem protivetra v istých úsekoch udieral taký nárazový vietor, že som si myslela, že ma odnesie do centra Trnavy. Na moje prekvapenie ma odniesol na stupne víťazov. V mojej kategórii som časom 1:51:04 obsadila 3. miesto. Pri zistení tohto faktu som sa tešila ako malé decko. Zavŕšenie bežeckého roku 2018 na jednotku s hviezdičkou. Doma mám prvú medailu. Nie účastnícku, ale bronzovú!
A v hlave mám odhodlanie a beh, milé MR-ko!

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.