Eva Reichelová
Zdroj: Veronika Janušková

Psychologička Eva Reichelová: Nezvládnuteľné deti len kričia o pomoc

Vaše dieťa neposlúcha, nerešpektuje príkazy, sťažujú sa naň učiteľky? Kladiete si otázku, prečo práve vy máte nezvládnuteľné dieťa? Uznávaná psychologička Eva Reichelová prezradila, do akej miery môžu za správanie svojich detí rodičia.

Je to iba môj pocit, alebo počet rodičov, ktorí sa na svoje deti sťažujú, že sú nezvládnuteľné, stúpa?
Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy mám pocit, že ich otázka: „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Zachytávam v nej zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Žiaľ, často to vyzerá tak, že dlho pozorne počúvam o tom, aké je ich dieťa zlé, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť a môžem popísať celé strany o tom, v akých bežných životných situáciách a vo vzťahovom správaní unikajú požiadavkám svojich rodičov. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča. Prídu a čakajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy. Ja od začiatku viem, že ma vždy čaká náročná práca, ktorá nemôže spočívať len v určitej forme výchovného trestania alebo pokarhania dieťaťa, ale musí samotných rodičov urobiť, možno prvýkrát v živote, zrelými pri vnímaní vývinového diania vlastných detí.

Čo vlastne v praxi znamená „nezvládnuteľné“ dieťa?
Pred chvíľou z ambulancie odišla matka s dieťaťom, ktoré už nastúpilo do ZŠ. Chlapec nebol ochotný ani na chvíľu urobiť to, čo od neho chcela, a pritom išlo o jednoduché požiadavky: „Tu si sadni“, „Neváľaj sa po zemi“, „Prestaň kričať“, „Skús neskákať s topánkami po sedačke...“ Už vám musí byť jasné, že ani psychológ nemá vo svojej výbave čarovnú formulku na to, aby sa s ním dieťa napríklad len hralo. Chlapec nebol ochotný vybrať si hrové podnety, ktoré by sa mu páčili, alebo niečo čmárať na papier spôsobom, ktorý by si sám zvolil. Neustále svojím správaním obsadzoval vzťahový priestor spôsobom, ktorý patrí malému dieťaťu, ale nie školákovi, ktorý je skutočne telesne zdravý a normálne inteligentný. Rodičia ani pedagógovia tohto chlapca výchovne nezvládajú. V duchu si zaznamenávam moju súkromnú diagnózu „robí si, čo chce“. Toto je extrém, keď tento chlapec nie je spôsobilý robiť to, čo sa od neho žiada. Nevyužíva svoje vnútorné možnosti ani svoju detskú múdrosť na to, aby sa vývinovo posúval. Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby. Pýtam sa rodiča, aké by vaše dieťa bolo, keby počúvalo? Rodiča tou otázkou veľmi zaskočím, ťažko hľadá odpoveď a ja si vo svojej mysli odpovedám: „Ani by nebolo.“ Samozrejme, nezvládnuteľné dieťa znamená len určitý behaviorálny opis všetkého, čo robí zle, ale v pozadí sú rôzne emočné fixácie v nezrelom alebo nevhodne sa rozvíjajúcom vzťahovom prostredí.

Babky hovoria, že dnešné deti si toho k dospelým môžu dovoliť oveľa viac, než si mohli oni, pedagógovia zase, že kedysi deti v škole toľko nepapuľovali... Sú to len reči alebo je to tak, že hranice toho, čo deťom tolerujeme, sa posúvajú?
Je to zložitá otázka, nechcem ju len tak odbiť, že je to pravda. Myslím si, že dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľmi veľa možností a závisí len od nich, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé. Samozrejme, do určitej miery je to aj problém hraníc, ktoré skôr vnímam v užšom vzťahovom systéme našich rodín.

Čím to je, že malé dieťa jednoducho nesplní to, o čo ho dospelý požiada? Zmenili sme sa my rodičia, sme menej prísni a dôslední v dodržiavaní pravidiel? Alebo je to dôsledok tejto doby?
Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi. Vždy ma rozladí situácia, keď sa stanem svedkom toho, ako rodičia nahrádzajú svoje „živé“ správanie k dieťaťu mediálnymi obrazovkami. Dieťa sa celé hodiny hrá na svojom tablete a rodič ho vníma ako dobré a poslušné, ale je to len jeden malý príklad toho, ako rodič výchovne spohodlnie a nahradí živú emočnú výmenu neosobnými obrazovkami. Ale nechcem zdôrazniť, že to je tá jediná príčina v našej spoločnosti, ktorá súvisí s nárastom počtu nezvládnuteľných detí. Dieťa nesplní požiadavky dospelého len preto, že je závislé od svojho počítača. Je to zložitejší problém. Dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku (prvé začiatky sú medzi prvým a druhým rokom veku) v rámci tzv. separačno-individuačného procesu, keď si najprv vývinovo uvedomí svoju autonómiu a vlastné ego, potom, samozrejme, skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na takzvané superego, to znamená výchovné požiadavky svojich rodičov. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je potom poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie. Keby som to mala veľmi jednoducho povedať, vyznelo by to tak, že rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti. Existuje určitá priama úmera medzi detskou poslušnosťou a výchovnými praktikami rodičov, bez lásky a neochoty vnímať vývinové požiadavky svojho dieťaťa sa poslušnosť nikdy nerozvinie.

Čo sa môže stať, ak to „takto“ pôjde ďalej?

Opäť máme pred sebou zložitú otázku, na ktorú niet jednoznačnej odpovede. Veľa sa hovorí, aké následky môže mať mediálnosť a neosobnosť tejto doby na naše deti, ale vlastne nič nemáme jasne pomenované. Niekedy si poviem, na čo čakáme, čo sa musí stať, aby sme mali jednoznačnejší postoj, napríklad k takému faktu, koľko hodín denne môžu deti tráviť pri počítačových hrách. Vidíte mladých ľudí, ktorí sedia vedľa seba, ale sú vnímaví len voči tomu, čo sa odohráva na ich displeji. Vo svojej práci sa stretávam aj s rozvinutou závislosťou od počítačových hier. Ale stále si myslím, že zdravý ľudský rozum zvíťazí. Rodičia sa začínajú zaujímať o možné následky takto tráveného času, hľadajú možnosti, ako sa deťom venovať a emočne sa približovať. Dúfam, že „digitálna demencia“, ako o nej píše nemecký autor Manfred Spitzer, nebude nežiaducim implantátom tejto spoločnosti.

Počula som takú myšlienku, že teraz vládne svetu „kult dieťaťa“, ofukujeme ich, vymýšľame množstvo krúžkov, riešime ich stravu aj prášok na pranie, v ktorom im perieme... Čo si o tom myslíš? Zaoberáme sa našimi deťmi „až príliš“?

Myslím, že máš celkom pravdu, že existuje určitý „pomyselný“ kult dieťaťa. Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Navonok vyznievajú ako veľmi starostliví a dobrí rodičia, ale nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi. V súčasnosti som sa začala venovať mladej žene, ktorá prišla s ťažkými úzkostnými stavmi. Pyšne mi rozprávala o svojich obetavých rodičoch, ktorí ju všade vozili, zo školy ju brali na krúžky, ktoré jej vybrali, potom sa s ňou učili. Pýtala som sa jej, na čo si najradšej spomína, ale nevedela si spomenúť na žiadnu svoju hračku alebo aktivitu, keď by sa cítila spontánna, prirodzene hravá a radostná. Bola pochválená za dobré známky a jazykové znalosti, ale teraz pred ukončením štúdia začala byť úzkostná, lebo sa zľakla reality a otvorených možností, ktoré jej život ponúka. Hovorí, že by sa najradšej vrátila do čias, keď o ničom nemusela rozhodovať. Na tomto príklade môžeme sledovať, ako prílišná zaujatosť dieťaťom obsadí jeho vnútornú realitu, a dieťa potom môže mať strach rozhodovať samo za seba a je úzkostné, ak má vstúpiť samostatne do života. Som rada, ak si rodičia vážia svoje dieťa, ak sa mu venujú, tešia sa z jeho vývinových prejavov, ale vždy mám na mysli slová britského psychoanalytika Donalda Winnicotta, ktorý opakovane tvrdil, že „len dosť dobrá mama“ má emočne zdravé dieťa. To je rodič, ktorý úprimne miluje svoje dieťa, ale neukradne mu celú jeho vnútornú realitu a navyše ho vie vystaviť aj malým frustráciám, ktoré dieťa vývinovo posúvajú dopredu.

Ako stanoviť dieťaťu hranice tak, aby ich prirodzene rešpektovalo?

Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Samozrejme, sú vývinové obdobia, keď súčasťou separačného procesu je snaha presadzovať vlastnú vôľu a odmietať hranice, ktoré rodič definuje. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších. Rešpektovať dieťa, vedieť sa vcítiť do jeho hry a vzrušenia z hry znamená zabezpečiť si jeho poslušnosť.

Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice. Vysvetlíš mi toto tvrdenie? Deti benevolentných rodičov sa cítia menej bezpečne?

Stále tvrdím, že ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca. Pamätám sa na chlapca s príliš benevolentnou výchovou, keď sa ma rodičia pýtali na to, prečo chce stále dookola počúvať rovnakú rozprávku o Jančekovi Palčekovi. V tom fantazijnom príbehu malý chlapček išiel do sveta a raz, keď sa plavil po mori, zhltla ho veľryba. On sa v jej bruchu cítil veľmi dobre a potom ho veľryba celého a živého vypľula. Dieťa fascinoval fakt, že ho ryba mohla zhltnúť, ale pritom ostal zachovaný a opäť tak mohol objavovať svet. Symbolicky tak stvárnil potrebu cítiť fyzickú blízkosť rodiča s určenými hranicami. Aj určité opakované rituály a stereotypy dieťa skôr chránia, než by mu ubližovali. Nevedomým spôsobom toto dieťa jasne naznačovalo, že potrebuje blízkosť a fyzické hranice svojej matky, aby si mohlo vychutnávať ostatný svet. Hranice sú príjemnejšie a bezpečnejšie než úzkostné túlanie sa vo veľkej realite.

Dnes je úplne bežné, že už 5-ročné deti majú krúžky, učia sa jazyky, rodičia sa akoby aj v tomto pretekajú, chcú mať doma „superdeti“ a keď to ony nezvládajú, sú sklamaní. Prečo máme na ne také nároky? Čo si o tom všetkom myslíš?

Rodičia chcú ísť s dobou, myslia si, že to, čo je úspešné a krásne, je aj hodnotné. Tešia sa, ak sú ich deti šikovné a rozvíjajú svoj talent, tešia sa z ich úspechov. Za riziko považujem len také rozhodnutia rodičov, keď silou-mocou pretláčajú to, čo oni sami chcú, a nevnímajú to, čo chce ich dieťa alebo čo by pre ich dieťa bolo prirodzené a skutočne obohacujúce. Akoby si niektorí rodičia cez úspech svojho dieťaťa kompenzovali vlastné frustrácie alebo to, čo mi sami veľakrát hovoria: „Viete, keď ja som nemal tie možnosti, nech moje dieťa má všetko.“ Nemôžem za rodičov rozhodovať, len upozorním na to, že každé dieťa potrebuje mať aj miesto a čas pre svoju hru, svoje aktivity a svoju fantáziu, aby v budúcnosti vedelo s radosťou a vedome rozvíjať svoje vnútorné možnosti. Jedine dieťa, ktoré sa naučí hrať a projektovať svoje túžby, pocity do hrového symbolického priestoru, bude spôsobilejšie prejaviť svoju vyspelejšiu tvorivosť a rozvíjať svoje možnosti.

Mám známu, ktorá zastáva „voľnú výchovu“, jej dieťa sa už v troch rokoch rozhodovalo, čo bude jesť, mohlo si obliecť, čo chcelo, a podobne. Dokonca v niektorých krajinách západnej Európy existujú škôlky, kam takéto deti chodia. Aký máš názor na takúto výchovu?
Dnes sa môžeme stretnúť s rôznymi alternatívami, ktoré v zásade nevychádzajú zo zlých myšlienok, ale vždy som prekvapená z toho, ak rodič prestane mať vlastnú výchovnú intuíciu a empatické identifikovanie sa so svojím dieťaťom a hľadá akýsi štýl výchovy. Ani premyslený výchovný systém nikdy nemôže nahradiť citlivosť rodiča voči vlastnému dieťaťu. Keď sa ma rodič spýta, či sa má orientovať podľa princípov Adlerovej výchovy alebo voľnej výchovy, alebo sa má pýta, aké knihy si má naštudovať, aby vedel vychovávať svoje dieťa, často si dovolím odpovedať: „Keď neviete, podľa akých výchovných princípov máte reagovať, reagujte podľa svojho srdca.“ Žiadna kniha nemôže nahradiť osobný a citlivý kontakt s vlastným dieťaťom. Mechanické plnenie výchovných postulátov znamená presadzovanie cudzej vôle a neidentifikovanie sa s potrebami vlastného dieťaťa. Žiadne trojročné dieťa nie je príliš zrelé, aby mohlo o sebe rozhodovať. Určite si nemôže robiť, čo chce, pretože jeho zrelý individuačný vývin vyžaduje prijímanie hraníc a rozširovanie kontaktu s princípmi reality.

Veľa rodičov so svojimi deťmi behá po odborníkoch a zisťujú, či nemajú hyperaktivitu a ADHD. Sú tieto diagnózy naozaj také frekventované?

Hyperaktivita, ADHD a Aspergerov syndróm sú skutočne veľmi frekventované diagnózy a osobne ich považujem za klinické diagnózy, ktoré zastrešia mnoho psychických porúch, ktoré samy osebe len čiastočne súvisia s danou diagnózou a v mnohých klinických symptómoch sú pre rodičov nezrozumiteľné, ťažko uchopiteľné a rodičia sa cítia výchovne bezmocní. Považujem to za veľmi náročný ľudský aj odborný problém a fenomén tejto doby, keď určitú výchovnú nezvládnuteľnosť dieťaťa potrebujeme onálepkovať klinickou diagnózou.

V čom vidíš najväčší problém tejto doby pri výchove malých deti? Kde robíme najväčšiu chybu?
Nechcem, aby tento článok vyznel negatívne s veľmi kritickým postojom k dnešnej výchove malých detí, pretože väčšina rodičov bez väčších neistôt a problémov sa stáva dobrými rodičmi a ponúkajú deťom ozajstné detstvo. To, čo by som chcela pripomenúť, vyplýva z mojej klinickej praxe, keď za mnou chodia rodičia detí, ktoré už majú určitý emočný problém. A tu by som si mohla dovoliť vypichnúť určitú chybu v správaní rodičov k deťom, keď nie sú ochotní alebo nevedia byť „duchom prítomní“ pri starostlivosti a výchove svojho dieťaťa. Myslím, že sa už opakujem. Hovorili sme o tom, aké je dôležité, aby sa rodič identifikoval s potrebami svojho dieťaťa, a stále mám na mysli jeden dôležitý vzťahový fenomén, aby sa rodič nikdy nevzdal osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí. To žiaduce a terapeutické „duchom prítomný“. Nie je to všeliek na prevenciu výchovnej nezvládnuteľnosti, ale zakaždým ponúkne dieťaťu vzťahový priestor, ktorý je pre jeho ďalšie bezproblémové rozvíjanie nevyhnutný.

Ako by mali rodičia postupovať, ak si myslia, že ich dieťa je extrémne náročné až nezvládateľné?

Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby. Rodič sa musí naučiť „vrátiť“ sa k svojmu dieťaťu, dovoliť mu chytiť sa symbolického vzťahového lana a učiť ho pomaly sa posúvať do zrelšej pozície.